Najskôr povinnosti - potom zábava

Vždy som veľmi rád chodil do školy a niekedy som mal dokonca pocit, že mi je tam lepšie ako doma. Možno to bolo tým, že som si bez väčšej snahy fixoval učivo do pamäti (ktoré som vonkoncom nevnímal ako učivo, ale ako novú záľubu či zábavku), no mohlo to byť aj pedagogickým šarmom a schopnosťou zaujať. Základnú školu som poväčšine zabsolvoval bez zvláštnej domácej prípravy, na miestne gymnázium ma zobrali bez prijímacích skúšok. So svojím životom som bol nadmieru spokojný – doobeda škola, poobede zopár povinností, hlavne záľuby a šport.
Rovnaký životný štýl som chcel uplatniť i pri mojom štúdiu na gymnáziu. Takmer ihneď mi bolo jasné, že to nejde ako kedysi. Výborný prospech bol zrazu minulosťou a rovnakou rýchlosťou sa vytratilo i mamkino nadšenie z účasti na rodičovských združeniach. V záujme získania "stratených mét“ sa pochvalné eufemizmy postupne nahrádzali direktívami až kým nenastalo domáce stanné právo – najskôr povinnosti, potom zábava. A vtedy sa hádam rodičia začali akosi intenzívnejšie zaujímať o moje vzdelávanie – kontrola známok, okamžitá príprava po príchode domov, záujem o dianie v škole, racionálne zdôvodňovanie zmeny životného štýlu...

V rámci preventívnych kontrolných opatrení nebolo nezvyčajné ani náhodné preskúšanie učiva, čo ma, samozrejme, privádzalo do zúfalstva. No nebolo to nič príjemné – takáto premena. A veru som neraz zaťal nechty do dlaní pri Petrovom vyzváňaní na rybačku či Marošových hvizdoch na odchod do posilňovne. Doma však platil výnimočný stav a ten som musel rešpektovať.

Dnes tomuto rodičovskému výchovnému "nakopnutiu“ blahorečím – zmena totiž nenastala šibnutím zázračného prútika, ale stálou drinou, systematickou prípravou a uvedomovaním si istých priorít. Prospech sa postupne dostával na pôvodné méty a až vtedy som bol schopný si uvedomiť, že už žiadny "výnimočný stav“ netrvá a môj nový prístup ku škole vychádza výsostne z môjho rozhodnutia "zabojovať“.

Zdroj: Matej Hrúzik pre Pravda Ženy
Foto: Archív