Na Islande závisí čas od vetra

Vikinská krajina však ponúka oveľa viac: bujarý nočný život, relax v termálnych kúpaliskách i adrenalín pre burzových maklérov.

Svetová finančná kríza má aj svoje pozitíva: vďaka oslabeniu domácej meny je pre návštevníka všetko lacnejšie.

Našinca prekvapí islandská klíma, ktorú by azda v severskej krajine neočakával. Môže za ňu teplý Golfský prúd. Horúčavy sa však nekonajú. Priemerná letná teplota je 11 stupňov Celzia, hoci stane sa, že vyskočí až na 25 stupňov. Zima je zasa teplejšia ako na Slovensku.

Na uvítanie: skok do Modrej lagúny
Prvý dotyk s islandskou pôdou cudzinec zažije na medzinárodnom letisku v Keflavíku. Jeho bránami ročne prejdú viac ako dva milióny cestujúcich, z čoho približne polovicu tvoria turisti. Hlavné mesto Reykjavík je od letiska vzdialené 50 kilometrov. Najpohodlnejšie sa doň dá dostať pravidelnou autobusovou linkou, ktorá má zastávku v Modrej Lagúne. Názov asociuje skôr príjemné miesto kdesi v Karibiku, ako v Škandinávii. Tunajšia Modrá lagúna skrýva prírodné geotermálne kúpele. Voda má modrasto-krémové sfarbenie, príjemnú teplotu 35 stupňov Celzia a keďže je z väčšej časti morská, chutí slano. Nie je nič príjemnejšie ako si po niekoľkohodinovom lete odpočinúť v horúcej vode plnej minerálov.

Porozprávame sa v hrnci
Z Modrej Lagúny je to do hlavného mesta už len necelá polhodinka. Reykjavík v preklade znamená „dymový záliv“. Názov vymysleli prví islandskí osadníci, na ktorých zapôsobili stĺpy pary stúpajúce z horúcich prameňov, vyvierajúcich zo zeme. Oblasť hlavného mesta tvorí sedem častí, preto je ľahšie orientovať sa podľa poštového smerovacieho čísla. Srdce hlavného mesta je oblasť 101 s rovnomenným PSČ. Kto videl rýdzo islandský film „101 Reykjavik“, dostane dosť presnú predstavu o živote v hlavnom meste. O tom, že Islandom otriasla finančná kríza, sa písalo i hovorilo všade. Človek neznalý domácich pomerov však aj tak utrpí šok v prvom obchode, do ktorého vstúpi. Pri pohľade na ceny zdúpnejú turisti z celého sveta, azda s výnimkou Nórov. Tí sú na vysoké ceny tovarov a služieb zvyknutí z domova. Zo šoku sa možno zotaviť tak, ako to robia domáci po náročnom dni - na termálnom kúpalisku. Islanďania ich majú na výber takmer dve desiatky. V takzvaných „horúcich hrncoch“ vedú priateľské rozhovory medzi sebou, ale často aj s cudzincami. Táto činnosť človeka vyjde oveľa menej, ako trebárs jedno pollitrové pivo v miestnom bare (to stojí 500 až 800 islandských korún, čo je 5 až 8 eur).

Bjork sa baví v Sírkuse
Cez víkend je centrum mesta preplnené zábavychtivými Islanďanmi a cudzincami. Reykjavík nemá prezývku"nočné hlavné mesto severu" len tak. V meste je vyše sto rôznych barov a klubov a tie najvychytenejšie na hlavnej ulici Laugavegur praskajú vo švíkoch. Islanďania do barov vyrážajú až okolo polnoci. Alkohol v baroch je drahý, a tak si prvý nalejú ešte doma, kým vyrazia do mesta. Pivo bolo na Islande zakázané až do 1. marca 1989, ale odvtedy si rýchlo získalo obľubu. Dnes je to pre mnohých ich najobľúbenejší drink. Kto nie je VIP a chce preskúmať kluby s názvami ako 11, Barinn, Lystin, alebo dokonca Sírkus - obľúbené miesto svetoznámej islandskej speváčky Bjork, musí si vystáť rad. Stále však nemá vyhrané. Dostať sa k barovému pultu a objednať si drink je doslova umenie. Kto sa nevzdá a prebojuje sa k barmanovi bez toho, aby ho zatiaľ ktosi oblial pivom, môže si gratulovať ku šťastnému dňu. Za nápoje v klube možno platiť kartou, tak ako všade na Islande - dokonca aj v bistre uprostred vidieka. Islanďania by boli bez tohto kúsku plastu stratení. Zohnať po prehýrenej noci taxík je ťažký oriešok. Vtedy turista ocení, že býva v centrálnej oblasti 101. A keď v nedeľu hľadá kaviareň, kde by si dal šálku kávy a prečítal si mesačník pre anglicky hovoriacich cudzincov, prekvapí ho čistota mesta. Noc predtým, keď opúšťal klub, celkom chápal, o čom spieva Annie Lenoxová v piesni „Walking on the broken glass“ (kráčajúc po rozbitom skle).

Kostol v tvare rakety
Ulice Reykjavíku sú celkovo veľmi čisté a úhľadné, domy sú petrofarebné - typická Škandinávia. Milovníci kultúry v meste nájdu množstvo múzeí a galérií a vysokú úroveň má aj Islandský symfonický orchester. Pre lepšiu predstavu o rozlohe hlavného mesta si možno vyliezť na 75 metrov vysokú vežu katedrály Hallgrímskirkja. Zaujímavá je už samotná katedrála - najväčšia na celom Islande. Viac než veľkosťou však púta pozornosť svojou modernou architektúrou - vyzerá ako betónová vesmírna raketa. Práce na kostole pomenovanom po básnikovi Hallgrímurovi Pétursonovi zo 17. storočia sa začali bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny, no pokračovali pomaly. Katedrálu totiž stavala rodinná firma, ktorú tvoril len jediný muž a jeho syn. Názory na túto nezvyčajnú stavbu sa celé roky rôznili a dnes ju miestni viac akceptujú, než milujú. Z veže Hallgrímskirkje sa návštevníkovi naskytne ohromujúca panoráma Reykjavíku. Islanďania pripomínajú, aby si turisti v zime nezabudli teplé čiapky a šály, pretože na veži riadne fučí. Dokonca ani hodiny na veži neukazujú správny čas, pretože silný vietor často posunie ručičky z ich miesta. Vlastne len zriedkavo akékoľvek dvoje verejné hodiny v Reykjavíku ukazujú rovnaký čas - na každom mieste v meste predsa duje iný vietor. Pri pohľade z veže si turistovu pozornosť vynúti zhluk striebristých vodných nádrží so sklenenou kupolou. Volá sa Perlan a aj odtiaľ možno pozorovať mesto v plnej kráse - od zálivu na jednej strane až po hory na druhej strane.

Les do pol pása
Reykjavík s dvestotisíc obyvateľmi však nie je jediné zaujímavé a civilizované miesto na tomto ostrove, kde celkovo žije len 320 000 duší. Oplatí sa vybrať aj na islandský vidiek. Cudzinca ako prvé zaskočí, že na Islande nenájde takmer žiadne stromy. Pôvodný islandský les sú vlastne kríky siahajúce do pol pása. Má to svoju výhodu: ak by sa človek predsa len stratil, nemusí panikáriť. Na to, aby ho našli, sa stačí len postaviť. Príroda pri vodopáde Gullfoss je uchvacujúco nádherná, erupcie gejzírov stále fascinujúce a parlamentné planiny v národnom parku Thingvellir rozľahlé. Áno, čítate dobre: parlamentné planiny. V roku 930 sa práve na nich konalo prvé zasadnutie Islandského národného zhromaždenia, Althingi, ktoré je najstarším činným parlamentom na svete. Na planinách bola vyhlásená aj nezávislosť Islandu od Dánska, preto majú pre Islanďanov špeciálny význam.

Kde sa inšpiroval Jules Verne
Mystický polostrov Snaefellsness s ľadovcom Snćfellsjökull opantal aj Julesa Verna, ktorý o ňom napísal román Cesta do stredu zeme. Fascinujúco pôsobí aj dnes - čierne pieskové pláže, vysoké útesy týčiace sa z mora plné čajok a socha kamenného obra. Obor sa spomína v starej legende, podľa ktorej Island strážia štyri bytosti: kamenný obor, drak, orol a býk. Kto ich chce vidieť, objaví ich aj na stokorunovej minci. Na juhu Islandu sa romantické vodopády striedajú s rovinami, kde z auta vidieť, ako sa v diaľke 30 kilometrov stráca rovná cesta za horizontom. Ľadovcová lagúna na juhovýchode krajiny očarila aj filmárov. Uprostred plávajúcich ľadových krýh tu nakrútili niekoľko akčných naháňačiek pre dva diely Jamesa Bonda. Severu dominujú nádherné scenérie kaňonov a najmohutnejší európsky vodopád Gullfoss - Zlatý vodopád. Na severovýchode krajiny, na mieste zvanom Ásbyrgi, našinec nájde obdobu tatranských plies. Okrem toho sa tu každoročne koná známa mládežnícka tancovačka pod šírym nebom. Návšteva Islandu je neopakovateľným zážitkom na celý život. Uzavretých Islanďanov, ktorí pookrejú pri poháriku v miestnej krčmičke, treba rešpektovať. Odmena v podobe romantických scenérií islandskej prírody a úchvatných západov slnka - ak sa ich v lete počas polárneho dňa človek dočká - však stojí za to. A niet nad frelsi - ako slobode hovoria Islanďania. Aj keď pre ňu treba načrieť hlbšie do peňaženky.

Info:

Island
Poloha: ostrovná krajina v severnej Európe - medzi európskou pevninou a Grónskom, obmývaná Atlantickým oceánom
Rozloha: 103 000 km2
Počet obyvateľov: 320 000
Hlavné mesto: Reykjavík (asi 200 000 obyvateľov)
Forma vlády: parlamentná republika
Mena: islandská koruna (ISK)
Čo si priviezť: sušené ryby, svetre z ovčej vlny, typický rascový špiritus Brennivin

Zdroj a foto: Marcel Vrchota pre Pravda Ženy