Karin Haydu: Stretnutie s exhibicionistom mám za sebou

Osobne sa snažím vyhýbať opusteným tmavým miestam. Je však pravda, že takéto násilné činy sa dejú aj za denného svetla, na rušných uliciach či vo vchodoch do bytoviek, kde žije štyridsať rodín. Človek nikdy nemá zaručené bezpečie, ale snažím sa byť maximálne všímavá. Keď žena počuje znepokojujúce zvuky alebo kroky, nemala by sa hanbiť otočiť sa a zistiť, kto ide za ňou. Či je to len pani s nákupnými igelitkami, alebo nejaký pán v dlhom kabáte. Vtedy by som radšej utekala a podľa situácie možno aj kričala.

Keď už je žena v priamom ohrození, je podľa mňa dôležité, aby zachovala chladnú hlavu. Tváriť sa, že je všetko v poriadku, trochu útočníka upokojiť svojím správaním a potom sa nečakane brániť. Nepríjemný zážitok Aj ja mám neveľmi príjemný zážitok z mojich študentských čias.

Cesta na konzervatórium viedla cez bočnú uličku poza kostol. Tam ma raz zastavil jeden slušne oblečený pán s mapou v ruke a spýtal sa na cestu. Keď som mu chcela ukázať, kde sme, položil kufrík a odhalil to, čím sa chcel popýšiť. Vtedy som už mala šestnásť alebo sedemnásť rokov, takže som dokázala patrične reagovať. Povedala som, že za toto mu určite neporadím, a že keby som ja mala také úbohé "vybavenie" ako to jeho, hanbila by som sa ho ukazovať.

Neskôr som si zaobstarala aj kaser. Nenosím ho síce v vždy, ale keď idem napríklad na dovolenku, alebo sa pohybujem v cudzom prostredí, hodím si ho do kabelky.

Žena by mala odstrániť poistku a vyskúšať ako funguje ešte pred prípadným použitím "v akcii". Aj ja to vždy spravím. Raz som ho takto odisťovala za zastávkou mestskej hromadnej dopravy. Vyskúšala som ho - striekal, všetko fungovalo, a tak som spokojná zamierila naspäť na zastávku. A v tom som si všimla, že okolostojaci ľudia majú červené a slziace oči - asi som neodhadla dobre smer vetra, a tak som si mohla nechtiac overiť jeho účinky v praxi. Odvtedy si dávam dobrý pozor na to, kde ho skúšam.

Zdroj: Elena Zemková, pre Pravda Ženy
Foto: Martin Vrabko