U mamy sa dobre čaká na ozajstný život

Pri odchode z domu dostáva bozk a žičlivý úsmev. Ide do práce a bude zarábať iba pre seba, takže ho to celkom baví. Tridsiatnik, ktorý býva u rodičov, to nemá zlé: má  servis, pohladenie a ešte aj šetrí.

Mama má prehľad o každom jeho kroku, keď si privedie návštevu, pripraví chlebíčky a - chce si tiež posedieť.  Priateľka by tam síce mohla prenocovať, ale sex s rodičmi za dvermi nie je to pravé orechové. Najmä on sa nemôže uvoľniť. Priateľka, akoby provokovala, vybieha nahá na záchod. Asi chce urýchliť, aby sa osamostatnil. On však ešte počká. Nemá síce súkromie, ale výhod je viac. Mama ho má najradšej na svete, kto ho ešte bude tak rozmaznávať?

Nie každý má to šťastie, že zdedí babkin byt. Najmä keď je v rodine viac súrodencov,  je to problém. Ak mladík pochádza z priemerných majetkových pomerov, ťažko si kúpi samostatný byt. Musel by sa vzdať mnohých vecí.  A ak to urobí, ak si to nejako dokáže platiť,  potom sa už dupľom nechce viazať. Nechce sa deliť o to, čo si nadobudol. Hoci aj s veľkou láskou. Radšej počká na inú veľkú lásku, ktorá tiež bude mať byt, dajú majetok dovedna a začnú.  Bude mať už štyridsať, ale čo? Času dosť. Frajerky síce starnú, ale dorastajú nové.

Keď sa nedá ujsť
Nie je celkom jasné, čo dnes núti mladých ľudí, aby sa nehrnuli do manželstva  a aby predlžovali obdobie, keď sú sólo. Je to asi v tom, že ľudia sú svojbytnejší, samostatnejší,  a to často až do takej miery, že stratia schopnosť prispôsobiť sa. Viac si vyberajú. A dôležité sú aj peniaze. Aj keď odrastené dieťa na domácnosť prispieva, vždy sú to menšie výdavky, ako keby gazdovalo samo.  Sú však prípady, keď príčiny silného vzťahu rodičov s dieťaťom sú niekde inde a nedajú sa zovšeobecniť. Môže to byť veľká láska, choroba, životná neistota...

V spoločenských rubrikách sa vyskytujú príbehy ľudí, ktorí mali slávne matky a tie určujú ich život aj po smrti. Napríklad monacký princ Albert, syn herečky a  kňažnej Grace Kellyovej, sa nemôže nikdy "osamostatniť". Nemôže ujsť ani z paláca, ani z legendy, do ktorej sa narodil. Jeho vzťah k ženám je poznačený osudom syna slávnej matky, a hoci už ona doma dávno nie je, nejakým spôsobím stále zasahuje do života svojich detí. Najmä syn si musí klásť otázku, či osoba, ktorú dovedie do paláca, bude hodna  povesti mŕtvej mamy.

Mamy, mamy, mamy... Vznikajú o nich piesne, výtvarné diela, knihy. Pri slove mama znežnejú aj tvrdí chlapi, aj mafiáni... Je to azda jediný vzťah, ktorý nebol aj v dnešnej drsnej dobe znevážený. Stále kraľuje matka, aj tá s mŕtvym Ježišom na kolenách, a muži cítia, že to je ten najbezpečnejší prístav.

Keď ho niektorý muž stratí, možno až zošalie. Skoro všetci sme  videli film Alfreda Hitchcocka Psycho o synáčikovi, ktorý sa nevedel rozlúčiť so svojou mamičkou, uskladnil si jej telesné pozostatky v pivnici domu, kde predtým šťastne spolu bývali. Matka bola dominantnou osobnosťou v rodine a Norman sa jej vlastne stále bojí. Matka sa do syna "prevteľuje" a núti ho, aby zabíjal ženy, ktoré  by ho mohli sexuálne vzrušovať.

Niekedy sa však veci vyvíjajú aj lepšie  a mladý muž privedie nevestu domov. Málokedy nastáva idyla, lebo v jednej kuchyni by mala byť len jedna gazdiná. Ženy môžu mať snahu vychádzať spolu dobre, ale fakty nepustia. Každá má  iný recept napríklad na kapustnicu.  

Matka a nevesta
Veľmi zaujímavo je opísaný jedinečný príbeh citového trojuholníka matka - nevesta -  syn v úspešnej knižke Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Aktérmi sú sám autor, jeho mama a jeho žena Zora Jesenská. Autor opísal zvláštnu situáciu svojho súkromia, ktorá je síce jedinečná, ale pre Slovensko dosť typická. Rozner, zrelý muž, stále žil so svojou mamou v bratislavskom byte v centre mesta. Mama bola typická Prešporáčka a jej slovenčina veľmi kostrbatá. Zora Jesenská, dcéra z významnej martinskej  rodiny, bola zasa zvyknutá na najčistejšie slovenské prostredie. Jesenská si so svokrou nikdy neporozumela, hoci k nim chodievala na návštevy a  potom u nich dokonca - už ako manželka - bývala. Aj Zora Jesenská bola viazaná na svoju mamu. Pravidelne cestovávala na dlhšie obdobie do Martina,  aby pobudla so svojimi rodičmi a žila spôsobom, ktorý jej bol blízky a vlastný. Za ten čas Rozner mohol bez napätí pobudnúť so svojou mamou. Do svojho bytu sa presťahovali, až keď  Roznerova mama  nežila. Dovtedy, ako sa píše v knihe, Zora Jesenská nikdy nejedla to, čo navarila svokra. Niekedy je to teda aj otázka kultúry, národnosti, svetonázoru, ako to v rodine vypáli. Či si ľudia porozumejú, alebo či idú od seba. Kým je človek slobodný, nemusí sa tým zaoberať. Mamu rešpektujú síce všetky spoločenstvá, ale nevesty bývajú na ne aj alergické. Potom ide o to, aká je láska k mužovi, aká je jeho autorita v rodine.

Dominik Tatarka mal výsadné postavenie
Na slovenskom vidieku podmienky skôr nútili mladých mužov, aby opúšťali svoje matky. Najstarší synovia zostávali síce na grunte, ale keď chceli študovať, museli sa odpútať a ísť do  mesta. Mamičkám písali listy. Takí synovia sa stávali čímsi mimoriadnym, v rodine boli vážení a pre matky sa stali naplnením vlastných nerealizovateľných ambícií. Vznikalo zvláštne puto.  Napríklad sestra Dominika Tatarku Jozefína rozprávala o bratovi a ich mame takto: "Dominik bol, samozrejme, mamin miláčik, narodilo sa jej totiž sedem dievčat a iba jeden chlapec.
Domácnosť bola biedna, ale keď bolo vajce, muselo sa predať a peniaze išli na Dominikovo vzdelanie. Mohol ísť študovať do Prahy, do Paríža. Ja som tiež túžila po vzdelaní, ale nešlo to. Dominikovi sme však jeho prioritu v rodine uznali. Naša mama bola veľmi pekná, dôstojná, zvláštna. Keď prišla do mesta, ľudia sa za ňou obzerali - zamatové šaty, spodnička vyšívaná, naškrobená. Keď sme išli po blate, ja som už bola celá zašpinená a ona kráčala ako dáma. Jej šťastím bol Dominik. Keď mamu videli robiť na poli, susedia sa prihovárali, prečo jej nepomôže syn? Mama však chápala Dominikovo poslanie."

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK