Pohľadom Petra Krištúfka: Slovensko tajomné

Pri pohľade na turistické destinácie zaplavené chtivými cestovateľmi mi napadá, že najkrajšie miesta Slovenska by sme mali čo najdôkladnejšie utajiť, ale asi by to nebolo celkom fér. O klasických cieľoch beztak informujú bedekre a cestičky k nim sú bezpečné a vyšliapané. Rúhavo musím priznať, že Tatry mi nikdy nič nehovorili, hoci sú krásnym symbolom. Dávam prednosť odľahlým kútom, odbočkám, neoznačeným cestám a hlbokým lesom. Jedno také miesto leží vo vrchoch medzi Breznom a Lučencom. Volá sa Drábsko. Zopár domov v neuveriteľnej prírode plnej strmých strání, s neďalekou Poľanou – keď sa na ňu vyšplháte, zistíte, že je to vlastne vyhasnutá sopka. Zima tu trvá osem mesiacov a za búrky občas vypnú prúd. Ak je dobrý rok, niekoľkokrát denne na tom istom mieste nazbierate košík plný húb. Dlhá cesta autom (ktorú odporúčam) popri celej južnej hranici Slovenska vás zas cez Burdu, Plešivec a Hrhov privedie až do oblasti slovenského Tokaja. Tak trochu zabudnutý kraj s ťažko zabudnuteľným vínom napadnutým ušľachtilou plesňou je rovnako plný prekvapení. Do tretice pridám ešte Malé Karpaty a ruiny kláštora Katarínka, ku ktorým najkrajšia cesta vedie z Naháča, kde mal faru Juraj Fándly, cez starý dubový les. Keď sa dostatočne vynadívate na okolitú krajinu, pokračujte smerom na Dobrú Vodu, ktorá leží pekne uložená uprostred pohoria, posledné roky tam zas na fare strávil Ján Hollý. Aj vďaka nemu tu teraz takto žonglujem so slovami a už navždy ho budem vidieť s divadelnou tvárou Roba Rotha. Slovensko je našťastie na podobné miesta bohaté a ja sa teším na ďalšie objavovanie. Tie najkrajšie pravdepodobne nenájdem v turistických sprievodcoch.

Text: Peter Krištúfek pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu