Ladislav Ballek, spisovateľ: Keď zakvitnú agáty, myslím na Šahy

Ladislav Ballek:

Ktoré miesto na Slovensku máte najradšej?
Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, spieva sa v známej piesni... Do toho môjho, juhoslovenského, vraciam sa aj v duchu najčastejšie, a keď zakvitnú agáty, zmocnie vo mne túžba pochodiť si po Šahách, ich námestím, ulicami – nimi tak aj pospiatky: do čias detstva a mladosti - a nato vykročiť do krajiny rozkvitnutých agátových lesov... A len čo sa prejdem rodným krajom, pocítim výzvu zájsť aj do rodných krajov mojich najbližších, vydať sa na Spiš, Oravu, Pohronie... A najkrajším z nich a v nich vidí sa mi to, na čo práve hľadím.

Čo sa na Slovensku páči Čechom? O čom najčastejšie hovorili, keď ste tam boli veľvyslancom?
Po katastrofe, ktorá ich postihla, Česi v mojich pražských časoch najčastejšie mysleli na Vysoké Tatry, a pritom najmä tak, že na pomoc v núdzi vyzbierali pre ne sumu dvojnásobne vyššiu ako Slováci, čo sami komentovali takto: Je nás dvakrát viac ako Slovákov a Tatry milujeme narovnako ako naši bratia. Verejné prieskumy presvedčivo dokazujú, že nás Slovákov zo všetkých národov sveta majú najradšej. Poznám Čechov, ktorí uprednostňujú slovenské kúpele pred domácimi, spomínam si na členov delegácie českého premiéra počas jeho návštevy Levoče, ako sa im z mesta, ním očareným, priam nechcelo už odísť, a na rozhovory s radom dôstojníkov... tí, čo slúžili na Slovensku, majú za manželky Slovenky a deti tu narodené Slovensko naďalej vnímajú ako súčasť svojho domova.

Tibor Huszár, fotograf: Najkrajšie sú Hradištské vrchy
Pre mňa sú najkrajším miestom Hradištské vrchy, kde som zrekonštruoval starú laznícku školu. Chodím tam so študentmi na fotografické workshopy. Je to tisíc metrov nad morom a najbližšia dedina je vzdialená osem kilometrov. Práve mi tam prichádza osem umelcov z celého sveta, s ktorými som sa zoznámil v Paríži a ktorých som pozval na toto najkrajšie miesto na Slovensku. Chcem však spomenúť aj Harmóniu, kde bývam a kde je tiež nádherne.

Ján M. Bahna, architekt: Mojím divom je Pukanec
Moje divy sveta a miesta, kam sa rád vraciam, sú spojené s vulkanickými krajinami. Mám ich pekne zoradené – prvá je Taormina pod Etnou, druhé Puerto de la Cruz a Pico de Teide, kaldera Santorini a Liparské ostrovy. Narodil som sa v Pukanci, kde pohľady z námestia alebo viníc lemuje majestátne Sitno, pôvodne monumentálny stratovulkán. Dynamická a expresívna krajina Štiavnických vrchov je asi zakódovaná v mojom podvedomí. Vulkanizmu sme v Pukanci vďační za rozvoj baníctva, za nemeckú kolonizáciu, za teplú, pre vinič a teplomilné rastliny priaznivú klímu i pôdu. Za nádhernú krajinu otvárajúcu sa do Panónie až po Dunaj. A tak na poprednom mieste medzi mojimi divmi je Pukanec, bývalé slobodné kráľovské mesto, s renesančnými hradbami, gotickou "katedrálou" s tabuľovými oltármi, kde na južnom konci cítite závan Panónie a na hornom konci už veje od Sitna čerstvý karpatský vietor. Mesto panslávov so štúrovskou tradíciou s najväčšou svetovou lokalitou moruše čiernej, "pukanskej viničnej jahody".

Text: -hd-, -kse- pre magazín Pravdy
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu