Malta je hustá. Na ľudí i pamiatky

Oddych na skutočnej Malte je podobne úmorný. Na ploche menšej ako Bratislava je uprostred Stredozemného mora nahustených toľko pamätihodností, na koľko inde nestačia celé veľké štáty.

Slnkom zaliate vápencové skaly medzi Sicíliou a Afrikou boli počas stáročí magnetom pre mnohé civilizácie. Od Feničanov, Rimanov, Arabov, Normanov, križiackych rytierov, Napoleonových vojakov až po Angličanov, ktorí na ostrovoch zostávajú dodnes. Už nie ako zástupcovia koloniálnej veľmoci, ale ako turisti či dôchodcovia, ktorých láka príjemná klíma, skvelé jedlo a priezračné more.

Civilizačný mix je jasný už pri prechádzke Hornými záhradami na okraji metropoly Valetty. Napovie to aj názov v domorodom jazyku: Upper Barakka je kombináciou oboch úradných jazykov ostrovov, angličtiny a maltčiny, ktorá je sama osebe zmesou arabčiny a ďalších stredomorských jazykov, čo sa do nej počas storočí odtlačili. Miešanie oboch rečí a plynulé prechádzanie z jednej do druhej je pre ostrovanov bežné a na jazykovú čistotu si nedávajú pozor ani v televíziách či v školách.

Pri pohľade zo záhrad, ktoré sú po jedinom golfovom ihrisku najzelenším miestom na celej Malte, história ožíva pred očami. Za chrbtom má návštevník veľkolepé paláce Valetty, zdobené osemcípovými maltézskymi krížmi, pri pohľade dopredu zase mohutné pevnosti, lemujúce pobrežie. Oproti, ponad Veľký záliv vidno tri polostrovy, ktoré sa ako tri prsty zadrapujú do čírej vody zálivu. Práve tu, medzi Valettou a Trojmestím, sa kedysi odohrali udalosti, ktoré osud Malty ovplyvnili na stáročia.

Ostrov rytierov
Arabi dali Malte jazyk, Briti jazdu vľavo, no najviac charakteru ostrovom vtlačili maltézski rytieri. Zvrchovaný vojenský a nemocničný rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty, ako znie jeho plné meno, sa pritom na ostrovy veľmi nehrnul. Po tom, čo kresťania museli opustiť Svätú zem a osmanskí Turci ich pod vedením Sulejmana Nádherného vyhnali aj z Rodosu, rádu "bezdomovcov” hrozil zánik. Ponuka cisára Karola V., ktorý v tom čase vládol aj Sicílii, im prišla vhod. Karol vedel, prečo to robí - rytieri mali byť obranným valom proti osmanskému postupu v Stredomorí.

Prieskumný predvoj sa však k veľmajstrovi vrátil s nepriaznivými správami: na ponúkaných ostrovoch je málo pitnej vody pre početnú vojenskú posádku, málo stromov na stavbu lodí a domáca šľachta, ktorej sa prítomnosť rytierskeho rádu pramálo pozdáva. Rytieri však napokon nemali na výber, a tak Maltu prijali s veľmajstrovým sľubom, že len čo sa objaví vhodnejšie miesto, slnkom zaliate ostrovy opustia. Kto by to nevzal - cisárovi platili nájomné len jedným maltézskym sokolom ročne.

Už o pár desaťročí sa ukázala Karolova prezieravosť. Turci, nespokojní so znovuzrodením silnejúceho rádu, ktorý začal byť pre moslimskú ríšu čoraz väčšou prekážkou ich túžob po dominancii v Stredomorí, sa rozhodli s rytiermi vyrovnať raz a navždy. Proti necelým desiatim tisíckam obrancov poslali päťdesiattisícovú armádu. To, čo nasledovalo po vylodení mohamedánov na neobývanom poloostrove, kde sa teraz rozprestiera Valetta, vošlo do dejín pod názvom Veľké obliehanie. Križiaci, opevnení v Trojmestí, však napokon osmanskú armádu rozprášili.

Mesto pre džentlmenov od džentlmenov
Slávne víťazstvo znamenalo, že rytieri sa už rozhodli na Malte zostať. Veľmajster Jean Parisot de Vallette nariadil opevniť práve polostrov, kde sa Turci vylodili. Rád, ktorý sa s pôvodnými obyvateľmi veľmi neráčil, sa do nového hlavného mesta presťahoval. Metropola dostala meno Valletta, podľa veľmajstra.

Na "meste pre džentlmenov, ktoré postavili džentlmeni", vidno, že bolo pôvodne vojenskou pevnosťou. Rovné ulice a pravouhlé križovatky, také nezvyčajné pre zvyšok Malty, sú vhodné pre zrýchlený presun obrancov a vysoké hradby spolu s polohou robia z Valletty tvrdý oriešok pre každého dobyvateľa.

Symbolom maltézskych rytierov je osemcípový kríž, ktorý znázorňuje osem skupín rádu podľa pôvodu a používaného jazyka. Niet preto divu, že všetko dôležité, čo súvisí s rytiermi, je na Malte po ôsmich. Osem malo byť aj napríklad ubytovní, v ktorých jednotliví rytieri našli útočisko - po jednej pre Francúzov, Auvergňanov, Provensalčanov, Aragónčanov, Kastílčanov, Angličanov, Talianov a Nemcov. Pravda, iba malo byť. Po anglickej protestantskej reformácii katolícky rád už ôsmu ubytovňu nedostaval. Názov môže trochu zavádzať - ubytovne sú v skutočnosti honosné barokové paláce. Dodnes stojí päť z nich a väčšinou v nich sídli nejaký štátny úrad.

Osem malo byť aj kostolov, ktoré patria ku každému z palácov a skutočne osem je kaplniek, ktoré vypĺňajú bočné lode vallettskej Konkatedrály svätého Jána Krstiteľa. Vnútrajšok kostola je pravým opakom strohého vojenského vonkajšku - v katedrále niet miesta, ktoré by nebolo bohato zdobené a nepripomínalo buď slávu a bohatstvo rádu, alebo scény zo života Jána Krstiteľa.

Práve s kresťanským prorokom súvisí umelecké dielo, ktoré rozhodne nemá sedem ďalších rovných. Obrovská maľba Sťatie Jána Krstiteľa je daňou, ktorú musel maliar Caravaggio zaplatiť za exil poskytnutý rádom. Geniálny umelec sa totiž v Taliansku dostal pre svoju prchkú povahu do problémov a pred vtedajším "medzinárodným zatykačom” musel utiecť až na Maltu.
Rytieri trpeli jeho výstredné správanie a Lombarďan na ostrovoch zanechal viacero umeleckých diel. Sťatie Jána Krstiteľa je však výnimočné - a nielen tým, že je ako jediné z jeho majstrovských kúskov podpísané. Vtedajší veľmajster rádu donútil umelca prehltnúť svoju hrdosť a ako odplatu za narobené problémy musel zvyčajne sa nepodpisujúci Caravaggio na najväčší obraz, aký kedy namaľoval, pripojiť svoje meno.

Tichá metropola na kopci
Postavením Valletty prišla dovtedajšia metropola o svoje výsadné postavenie. Možno i preto Mdinu prezývajú Tichým mestom. Vnútrozemskú osadu, stojacu na kopci a opevnenú hradbami, vidno už z diaľky.

Mesto má honosnejší ráz, predsa len bolo odjakživa sídlom maltskej honorácie, ktorá sa na prišelcov pozerala zvrchu. Mdina je dodnes obývaná a uprostred historických hradieb býva niekoľko stoviek obyvateľov. Spolu s Rabatom, predmestím za hradbami, sa ich počet vyšplhá na niekoľko tisícok.

K tichosti mesta prispieva i zákaz vjazdu áut, takže v úzkych a krivolakých uličkách sa treba vyhýbať len konským záprahom. V tom je Mdina výnimočná, Malta je totiž autami preplnená. Na štyristotisícovom ostrove je oficiálne tristotisíc áut, no miestni ich počet odhadujú aj na dvojnásobok. Auto je pre Malťanov nielen pohodlným spôsobom, ako sa po svojom maličkom ostrove presúvať, ale ich počet je aj symbolom statusu a mnohé rodiny svoje autá splácajú aj desiatky rokov.

Jeden z mdinských palácov je výnimočný aj medzi výnimočnými. Palazo Falson, starý normanský dom, mnohonásobne zlepšovaný až po svoju barokovú podobu, skrýva súkromné zbierky kapitána Olofa Fredericka Gollchera. Potomok švédskych prisťahovalcov, ktorí našli šťastie i bohatstvo na stredomorskom ostrove, zbieral všetko, čo sa dalo a bol v tom mimoriadne úspešný. V zbierkach brnení, keramiky, obrazov, kníh, striebra možno nájsť ojedinelé kúsky - ako napríklad hodinky z čias francúzskej revolúcie, keď mal deň desať hodín a hodina sto minút.
Valletta pripravila o niekdajšiu slávu i Cospicuu, Vittoriosu a Sangleu, ako znejú názvy troch miest, v ktorých sa rytieri pôvodne usadili a ktoré ubránili pred Turkami. Na troch prstoch vystrčených do mora tak dnes skôr stretnete domorodcov ako turistov. Trojmestie je bydliskom najmä tradičných konzervatívnych maltských rodín. Na rozdiel od tých moderných, jednodetných, majú potomkov viac, ženy zostávajú v domácnosti a nenajímajú si slúžky, ako je to zvykom u moderných maltských bohatších vrstiev.

Kostoly na každý deň
Pre milovníkov sakrálnej architektúry je Malta zemou zasľúbenou. Čo deň, to kostol, hovorí sa na ostrove, no skutočnosť je ešte neuveriteľnejšia. Svätostánkov je v konzervatívnom kresťanskom štáte, kde je katolicizmus oficiálnym náboženstvom a napríklad rozvody povolili len pred pár rokmi, ešte viac ako 365.

Spomedzi stoviek chrámov je jeden výnimočný. Kostol v Moste, mestečku uprostred ostrova má ako jediný kruhový pôdorys, ostatné majú klasický tvar latinského kríža. Malťania pôvodne nápadom francúzskeho architekta, žijúceho na ich ostrove, neboli veľmi nadšení. Napokon mu na stavbu rotundy prikývli. George Grognet de Vasse si dal priniesť vzorky vápenca z každého kameňolomu na ostrove, kým sa rozhodol, z čoho sa bude stavať. Nedôverčiví Malťania však nechceli zbúrať starý kostol, kým sa nový neosvedčí, a tak rotunda vyrástla okolo neho. Kostol má tretiu najväčšiu kupolu na svete.

Mosťania o ňu mohli prísť za druhej svetovej vojny. Počas ťažkého náletu jedna bomba dopadla priamo na chrám, v ktorom sa práve konali bohoslužby. Dvojmetrová bomba prerazila kupolu... a nevybuchla. Zázrak, hovoria Malťania, ktorí repliku bomby dodnes ukazujú v kostole. Sabotáž, dodávajú skeptici. Bomba totiž pochádzala z českej zbrojovky a pri výrobe bol v rámci protinacistickej sabotáže znefunkčnený výbušný mechanizmus.

Komu by dôstojné ticho kostolov už začínalo hučať v ušiach, nemusí si zúfať. Malta je známa aj desiatkami škôl angličtiny. Školy, to znamená mládež a to znamená zábava. Každý večer stovky mladých ľudí z celého sveta vyrážajú do ulíc, aby zaplnili bary, reštaurácie a diskotéky. Nezorientovaný cestovateľ by nikdy nepovedal, že sa nachádza na konzervatívnom katolíckom ostrove.

Miesto, kde to na Malte najviac žije, sa nazýva Paceville. Mesto pokoja, ako znie preklad, to teda rozhodne nie je.

Komu, naopak, začne prekážať hlava na hlave - Malta je najhustejšie zaľudnený štát Európy a siedmy na svete - mal by sadnúť na trajekt a odviezť sa na tretí najväčší ostrov maltského súostrovia.

Comino, ostrovček, ktorý kedysi strážila trojtisícová vojenská hliadka, má dnes len štyroch stálych obyvateľov. Za dvoma bratmi na jednom konci a za matkou so synom na druhom konci občas dochádza ešte kňaz. Okrem turistov tak už je na ostrovčeku len vojenská posádka. Ostrov bráni jediný vojak, ktorého armáda každý deň strieda.

Text a foto: Miloslav Surgoš