Dovolenka z hororu: Keď nad morom zmizne pas...

Namiesto slnka záplavy

Dátum, kedy sa vybrať do Thajska, sme poctivo zvažovali. Pýtali sme sa dvoch rôznych známych, ktorí tam chodili pravidelne, a obaja sa zhodli na rovnakom mesiaci - tak ako aj internet. Už náš príchod na letisko na Koh Samui nebol veľmi slnečný, ale nestrácali sme nádej. Po prvých relatívne suchých dňoch však začalo pršať - a kvapky padali skôr alebo neskôr každý deň. Namiesto opaľovania a kúpania sme mokli. Po takmer 24-hodinovej ceste zo Slovenska dosť nepríjemná situácia. Nakoniec sme však aj tak mali šťastie v nešťastí. Podarilo sa nám totiž odletieť deň predtým, ako pre množstvo vody uzatvorili letisko.
Igor

Do Spojených štátov bez pasu? Dá sa aj tak...
Na cestu do Spojených štátov sa tešila celá rodina. Ja ako hlavný organizátor som objednal letenky, ubytovanie, vymyslel program, jednoducho všetko. Pritom som stále nezabudol prízvukovať, aby nikto nič nezabudol alebo na čo si kto má dávať pozor. Prestup vo Frankfurte išiel podľa plánu. O niečo horšie to vyzeralo v San Franciscu. Keď som totiž začal hľadať pas, zistil som, že ho nemám. Prehľadali sme všetko: tašky, ktoré sme pri sebe mali a do lietadla ho išla hľadať špeciálna pracovníčka aerolínií. Nič. Zmizol niekde nad oceánom. Keďže mám s procedúrami vstupu do USA určité skúsenosti, tušil som, ako to dopadne. Jednoducho ma otočia a poletím domov. Predstava mojich rodičov, ktorí neovládajú žiadny cudzí jazyk, ponechaných len na seba v uliciach San Francisca, ma veru dosť vydesila. Asi nastrašila aj pracovníka, ktorý mal prípady, ako som ja, na starosti. Po hodine papierovačiek som totiž dostal podmienečné povolenie na vstup. Vďaka nemu som sa zoznámil aj so slovenským konzulátom v Los Angeles, ktorému týmto spôsobom ďakujem za vydanie dočasného pasu.
Maroš

Upracte si sami!
Výlet do Senca sme absolvovali s kamarátkou mimo sezóny, ako odmenu za naše pracovné nasadenie. Relatívne nový štvorhviezdičkový hotel sa zdal pre náš účel perfektný. Realita bola trochu iná. Najskôr nás ubytovali v neupratanej izbe. Dobre, stane sa. V našej novej izbe však zas bola pokazená čítačka kariet, takže sme každú chvíľu stáli vymknuté pred dverami a čakali na personál. V hoteli bola veľká zima (ako sme neskôr odpočuli z rozhovoru medzi zamestnancami, nemal kto zapnúť kotol). A mrzli sme nielen v izbách. Školiaci sa pracovníci istého finančného ústavu si dokonca na recepciu prišli po deky, lebo v "zasadačke je naozaj hrozná kosa". Čerešnička na záver nás však ešte len čakala. Keď sme v nedeľu prišli na raňajky, všetky stoly boli použité, bez príborov a plné omrviniek. Namiesto toho, aby sa čašník ponáhľal aspoň jeden stôl pre nás upratať, na nás z diaľky kričal, odkiaľ si máme zobrať prestieranie. Zrejme čakal, že si aj obrus vymeníme sami. Po počiatočnom šoku sme mladému, tak trochu hlúpo sa usmievajúcemu mužovi vysvetlili, že nám za robenie jeho práce nikto nezaplatí. Že, naopak, platíme my jeho. Nemyslím, že pochopil. Asi sa dodnes čuduje, prečo si ľudia v štvorhviezdičkovom hoteli sami neprestierajú, neuvaria a neumyjú po sebe riad...
Beata

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK