Táňa Keleová - Vasilková: Musím žiť skutočný život

Narodili ste sa v rodine slovenského publicistu a cestovateľa Františka Keleho.  Malo na vás dosah, že písal a cestoval?

Mala som neskutočného otca (a mám), ktorý, keď sa vracal z ciest mi ukazoval nádherné fotografie z rozličných kútov sveta a rozprával mi úžasné príbehy. No bola som s ním málo a často mi chýbal. Z roka býval aj pol roka na cestách a nebol so mnou, pri mne vo chvíľach, keď som ho potrebovala. Bývalo to občas ťažké a nie vždy som tomu rozumela. Mali sme však, a aj máme, veľmi pekný a otvorený vzťah, vieme sa porozprávať o všetkom.   

 

Aké ste mali detstvo? Čo ste robievali rada?

Mala som pekné detstvo, spomienky sa mi viažu na dlhé sobotňajšie túry po Malých Karpatoch, moji rodičia dlhé roky viedli turistický krúžok, na babinu, ktorá ma občas varovala a na park, do ktorého ma brávala. Mala som kopu kamarátok a milovala som hojdačky. Dokázala som presedieť na hojdačke celé hodiny – a pri hojdaní si spievať na plné hrdlo. Neskôr, keď som mala pätnásť a moje rovesníčky začali chodievať na diskotéky, som sa prihlásila na horolezecký kurz a chodila som s partou chlapcov liezť na Pajštún a do Sološnice. Nádherný čas!

 

Ako vyzeral krok z redakcie, v ktorej ste pracovali, do vydavateľstva s vašou prvotinou? 

Po ukončení štúdia žurnalistiky som nastúpila ako redaktorka do dvojtýždenníka, ktorý v čase, keď som bola na materskej dovolenke s druhou dcérou zanikol. Čiže som po jej ukončení nemala kam nastúpiť. Dokonca som bola evidovaná na Úrade práce, kam som chodila ako na hodiny klavíru a odmietala rôzne pracovné ponuky – napríklad ponuku si urobiť masérsky kurz a robiť masérku. A nežartujem! Tak to bolo. Keďže som v tom čase už mala rozpísanú svoju prvotinu, manžel mi navrhol, nech sa vykašlem na hľadanie práce a venujem sa deťom a písaniu. Lákalo ma to, ale bola som aj plná obáv. Z čoho budeme žiť a podobné otázky, ktoré nemali konca-kraja. No do písania som sa vrhla s elánom a keď som knihu dopísala, som začala obehávať všetky naše vydavateľstvá. 

 

A vyšlo to na prvýkrát?

Zatvárali predo mnou dvere, obrazne. V skutočnosti mi vytýkali, že román je dlhý, že má veľa opisov a vnútorných monológov, že ich mám vyčiarkať a román skrátiť... Nijaké z existujúcich vydavateľstiev mi knižku nechcel vydať. Ani Ikar. Až napokon mi pomohol ocko a knihu vydalo malé vydavateľstvo Print-servis v malom, 500 kusovom náklade. Pri druhej knižke, Manželky, sa situácia zopakovala, a tak si manžel založil vydavateľstvo a s finančnou pomocou priateľov mi knižku vydal. Až tretiu knižku, Túžby, mi vydalo vydavateľstvo Ikar. Takže moja cesta k vydávanou kníh nebola ľahká, práve naopak, veľa krát som si aj poplakala, zúrila, hnevala sa... dnes už viem, že to všetko malo svoj význam. Viem sa tešiť a oceniť to, čo mám. 

 

Od roku 1994 ste teda spisovateľkou na plný úväzok. Ako vyzerá bežný pracovný deň spisovateľky?

Začala som písať, keď naša prostredná, teraz už 19-ročná dcéra, mala dva roky. Potom sa narodila ešte naša najmladšia, čiže môj pracovný deň, aj keď ja by som to takto nenazvala, pretože písanie nepovažujem za prácu, sa vyvíjal a menil v závislosti od veku našich detí. Teraz sú už všetky tri väčšie a ja mám na písanie celkom iný časový priestor ako keď boli malé. 

Začínam písať ráno, keď vyvenčím psa, posteliem, trocha upracem byt a vybavím si e-mailovú korešpondenciu, a píšem, s pauzami, šesť až osem hodín denne. Pauzy sú vyslovene nutné - idem na prechádzku so psom, urobím niečo doma, alebo si idem zaplávať... Písať v kuse by som asi nedokázala. Podvečer a večer už nepíšem, to sa venujem rodine a priateľom, alebo si čítam.    

 

Nehrozí spisovateľom, že unikajú z reality do príbehov a nevidia svet skreslene? Nevzďaľujú sa skutočným problémom, ktoré treba riešiť?

Nie raz som o tom už rozmýšľala – aj v súvislosti s mojou vlastnou predstavou spisovateľa. Vždy som si predstavovala, že spisovateľ sedí na terase malého domčeku pri mori, pri nohách mu sedí pes a domáca mu nosí pod nos hrnčeky s kávou. Bohužiaľ, alebo našťastie, moja realita je iná. Možno keby som bola muž, bola by som vytrhnutá zo skutočného sveta, ale som žena a mama, takže taký luxus si nemôžem dovoliť. Vždy musím čosi riešiť, zachraňovať, vybavovať... jednoducho žiť skutočný život. 

 

Podľa vašich slov pri písaní príbehu inej ženy zabúdate na seba a na to, čo vás trápi. Pomáha to len do tej doby, kým nedopíšete knihu, alebo funguje písanie ako terapia, počas ktorej si poriešite v hlave aj vlastné veci?

Asi tak nejako: počas písania si urobím v sebe poriadok, veci prehodnotím a vyselektujem. Pre mnohé sa totiž neoplatí trápiť, aj keď, samozrejme, nie vždy to dokážem. 

 

Čo rada robíte, ak nepíšete? Ako oddychujete?

Robím toho nesmierne veľa. Cez týždeň športujem – pravidelne dva razy do týždňa hrávam s manželom a s deťmi alebo s priateľmi bedminton, chodím plávať a na dlhé prechádzky so psom, večer sa stretávame s priateľmi a debatujeme o živote, víkendy trávim s rodinou na chalúpke, kde sa venujem záhradke, maľujem si, čítam... Nikdy sa nenudím. 

 

V istej recenzii na vašu knihu som čítala názor, že ste stavili na predpoklad, že každý život vydá na román. Čo ale taký život musí mať, aby to vydalo na bestseller?

Myslím si, že nemusí ísť o nič svetoborné. Stačí, aby bol príbeh napísaný pútavo a aby jeho dej bol pravdepodobný. Aj keď, o tomto by sa dalo diskutovať, občas život totiž napíše taký scenár, až je to neuveriteľné. Vždy si vtedy hovorím: „No, keby som o niečom takomto napísala, moje čitateľky by si pomysleli, že som to prehnala.“  

 

Vašich 23 kníh je o ženách, o slastiach i strastiach ich života... Nevyhorí človek po takom množstve príbehov? Nebojujete niekedy s tým, že ste opísali každý problém, s ktorým sa ženy stretli?

Zatiaľ taký pocit nemám, ale viem, že sa môže dostaviť. 23 kníh je už naozaj dosť a písala som už o mnohom... ale iste nie o všetkom.

 

Ako vnímate kritiku od ľudí, ktorí považujú vaše romány za limonádové alebo rovnaké? Ako vnímate kritiku ako takú? Čítate si recenzie na svoje knihy? 

Samozrejme, zakaždým si pozriem ohlasy na svoju novú knihu. Pozitívne ma potešia, negatívne na chvíľku rozosmutnia. Ale len na chvíľku. Vždy si poviem, že nič to. Čitatelia, ktorým sa moje knižky nepáčia, ich predsa nemusia čítať, no nie?

 

Ste najúspešnejšou autorkou v histórii vydavateľstva Ikar. Nehrozí človeku, že  ostane po takomto zistení trošku samoľúby? Neprestane sa snažiť?

To je, samozrejme, individuálne a môže sa to stať, závisí od človeka. Ja som stále rovnaká. Alebo naopak- to, že moje knižky číta také široké spektrum ľudí, ma trocha zaväzuje a motivuje byť človečensky ešte lepšou. Nemám rada namyslených ľudí a nemienim sa takým človekom stať. Myslím, že už som za tých dvanásť rokov mala možnosť a chvalabohu som ju nevyužila. Som stále rovnaká.  

 

Ako dlho približne píšete jednu knihu? Aj ju počas písania s niekým konzultujete, alebo ju vidí až vydavateľ?

Ako dlho píšem, to je moje „výrobné tajomstvo“. Ale dosť dlho... Počas písania ju s nikým, okrem odborníkov, ako sú lekári, právnici, psychológovia, s ktorými sa potrebujem poradiť o nejakej situácii, o ktorej píšem, nerozoberám. Potom rukopis odovzdám mojej vydavateľke a priateľke Gabike Belopotockej. Prečíta si ho a keď pri čítaní rukopisu plače, je to dobré. Zatiaľ vždy plakala (ťuk-ťuk).

 

Čo je pre spisovateľa dôležité? Sú nejaké schopnosti, ktoré človeka predurčujú na dráhu spisovateľa?

Schopnosť vnímať svet a ľudí. Spisovateľ by nemal byť uzavretý do seba, pretože potom mu veľa uniká. Chodím už roky po svete s otvorenými očami. Vnímam, počúvam, zhováram sa a zastavujem sa... a všetko si ukladám. Vznikne klbko pocitov, vnemov, ktoré ma niekam posúvajú, ktoré selektujem a v prípade potreby pri písaní použijem.

 

Čo je pre vás pri písaní kníh najťažšie?

Vymyslieť názov knihy. Už som ich napísala dosť, čiže je to čoraz ťažšie. A názov musí byť pútavý a zároveň aspoň trocha napovedať o čom knižka je. A mám aj problémy s vymýšľaním mien hrdinom. Používam kalendár, ale je to čoraz ťažšie.

 

Nerozmýšľali ste niekedy napísať román pre mužov? 

Nie, aj keď sa ma to pýtali už mnohí a manžel ma tiež zo žartu občas podpichne, či nie je čas na zmenu. Ale som ženská, mám ženské vnímanie, videnie a cítenie... do kože muža sa navliecť neviem. 

 

Ako dlho ste spolu s vaším manželom? Nejaká rada pre udržanie si pekného vzťahu? 

Sme spolu už dosť dlho na to, aby sme obaja vedeli, čo je v manželstve dôležité. Komunikovať a používať schopnosť vnímať toho druhého. A pri rozhodovaní si vždy pomyslieť: chcela by som, alebo nechcela, aby čosi také urobil on? Rozmýšľať, čo môže toho druhého potešiť a čo bolieť. To druhé nerobiť.