Barbora Jelínková dáva život starým šperkom a vytvára unikátne kúsky s dušou: Nie sú to len šperky, ale denník mojich pocitov, ktorý sa len zhmotňuje do talizmanov

Skús sa nám opísať pár vetami... 

Som niekto, kto neustále skúma život, vrátane mňa samej. Pre tú najrýdzejšiu verziu seba samého. Som mama, ktorá miluje svojho syna. Som Vodnár, so všetkým, čo k nemu patrí. 

Aké je tvoje životné motto?

Žiadne prevzaté motto, ktoré by ma sprevádzalo nemám. Riadim sa tým, aby som nerobila rozhodnutia a činy, ktoré by sa mi mohli negatívne v budúcnosti vrátiť. Snažím sa stále si uvedomovať svoje životné kroky, aby sa aj môjmu synovi žilo v budúcnosti dobre.

Prečítajte si: V 26 rokoch patrí medzi šperkársku špičku: V dobe neistoty sa vždy nájde cesta, ako problémy obrátiť na skvelé príležitosti

Niesť zodpovednosť za všetko, čo žijem a tvorím a tiež nezapredať sa ničomu a nikomu. A čím ďalej, častejšie sa riadim tým, že najdôležitejšie sú medziľudské vzťahy. Budovať ich skrz hlbšie poznanie a stavať ich na dobrých základoch.

Si známou fotografkou, aká však bola tvoja cesta k šperkom? 

Teraz to budú štyri roky, čo vznikla moja autorská kniha fotografií a mojich osobných textov, takej poézie. Volá sa "Rozpomenutí". Vtedy to bol taký míľnik, keď som mala pocit, že som fotografii dala všetko, čo som mohla a poodstúpila som si od všetkých tých vnútorných, niekedy náročných dialógov, ktorými pre mňa fotky sú. Venujem sa totiž fotografii umeleckej, konkrétne portrétu. A pretože šperky vždy boli mojou vášňou, začala som sa len tak pre radosť venovať šperkom. 

Starožitné a antique veci ma zaujímali od detstva. Vyrástla som v tom. Moja babička milovala šperky. Pre mňa sú to veci, ktoré majú dušu. Niečo zažili. Rovnako tak mám rada aj bytový dizajn, prepájať novodobé kúsky s tými vintage.

Vtedy som určite netušila, že sa z toho malého nadšenia stane brand, ktorý si našiel na našom trhu svoje miesto. Myslím, že buď tomu celému niekto prepadne, zamiluje si to alebo mu to naozaj nič nehovorí. A aj to je v poriadku.

V podstate môžeme povedať, že vnášaš život starým kúskom, ako tento proces vyzerá? 

Áno, tak to je. Mám čím ďalej tým silnejší pocit, že stále častejšie vznikajú nové a nové veci. A už je ich veľa. Navyše bez akéhokoľvek presahu. A ľudia zabúdajú, že to, čo už tu bolo, vzniklo z nejakého dôvodu, s nejakým príbehom. A vzniklo tiež skutočným remeslom. Ten obrovský konzum nám stále ponúka akoby niečo krajšie, kvalitnejšie, ale je to vždy na chvíľu. Tak som si povedala, prečo ľuďom neukázať, že v tom, o čom si myslia, že už to nemá žiadnu hodnotu, môže byť príbeh a oni v ňom môžu pokračovať ďalej. Žiť ho ďalej. Len trochu inak. A ešte to môže byť fashion.

Mne to príde vlastne doslova kúzelné. Je to taká moja neustála túžba, aby ľudia stále videli hlbšie, nepohybovali sa stále len na povrchu. Ja milujem krásne veci, tiež sa rada obklopujem vecami, ktoré sú mi príjemné, ale tiež si uvedomujem, že tej ilúzie už je veľa.

A že ak takto budeme pokračovať, skončíme zle. Inšpiráciou hľadám v detstve, v materskej láske, v ženskosti a samozrejme aj v móde, ako ju vnímam ja sama. Nenechávam sa veľmi unášať trendami, myslím, že už dlhé roky mám svoj štýl, v ktorom je dobre mne samej.

Starožitné komponenty hľadám a stretávam vlastne všade. V starožitníctvach, v antique obchodoch, na cestách po celom svete a tiež na internetových aukciách. Kdekoľvek mám príležitosť, nájdem nejaký miestny obchod. Bavia ma aj tie stretnutia okolo toho, väčšinou s ľuďmi, ktorí pre to žijú. Zo starožitných medailónikov tvorím sama ručne náhrdelníky bohéme. Zakladám si na materiáloch, teda sú hodvábne, z polodrahokamov.

Z iných komponentov, či už striebra alebo zlata, ktoré sa opravujú, dávajú do pôvodnej podoby alebo naopak, z nich vzniká základ pre úplne nové šperky, ktoré tvoríme v zlatníckej dielni, s pánom zlatníkom, ktorý sa tomuto remeslu venuje viac ako 30 rokov.

A potom tiež vznikajú úplne nové, novodobé šperky, teda moje vlastné kolekcie. Tam sa inšpirujem tým, čo rada nosím a prepisujem do nich moje vlastné emócie. Nie sú to pre mňa len šperky, ale taký denník mojich pocitov, ktorý sa len zhmotňuje do akýchsi talizmanov.

Snažíš sa prepájať minulosť s prítomnoťou. Kde všade zbieraš "materiál"? 

Asi som odpovedala v tej predošlej otázke, tak len dodám, že v prepájaní minulosti s prítomnosťou vidím jeden z hlavných zmyslov života. Vidieť z čoho vychádzame, odkiaľ vykračujeme a čerpať zo svojich predkov a histórie. Robiť to často inak. Vedomejšie a podporovať to zdravé a prirodzené, čo sa v terajšej dobe snažíme ako spoločnosť pretlačiť za rôzne iné spôsoby, ktoré sa postupne začínajú boriť a vidíme, že nefungujú.

Ktoré motívy sú pre teba výnimočné? 

Nepovedala by som, že je to dogmaticky kresťanstvo. Ale určitá symbolika prirodzeného a zdravého presvedčenia o živote, ktoré samozrejme so sebou náboženstvo, lepšie povedané viera, nesie. Určite je ním postava panny Márie, pre mňa symbol materstva, ženskosti, pokory a zviditeľnenia skutočnej krásy života, v tej najkrehkejšej podobe. Vo svojich kolekciách veľmi upozorňujem na vnútorné hodnoty, pravdivosť, opieram sa o hlbšie pocity.

Ako vyzerá 24 hodín s Barborou Jelínkovou? Čo všetko tvoja práca obnáša?

Každý môj deň vyzerá inak. Čo je veľmi riadené mojou energiou, rozpoložením a tým, čo sa práve v mojom živote deje. Určité povinnosti sú samozrejme každodennosťou, pretože som mama desaťročného syna, tak určite škola a šport, ktorému sa môj syn venuje. Tomu je venovaný môj čas každodenne. Práca je pestrá, nejaký deň trávim vo svojom fotografickom ateliéri, kde fotím, niekedy sa venujem šperkom, kreslím návrhy, veľa času trávim aj v zlatníckej dielni.

Všetko prekladám každodennou prechádzkou v prírode so svojim psom, schôdzkami s klientmi, v určité obdobia je to veľa času a energie na rôznych projektoch, teda viac administratívy, telefónov a akonáhle sa preklopí zima, každý deň chodím behať. Keď cítim, že viac dávam a energia ubúda, odpočívam a dovolím si spať a nerobiť nič, jedine tak zase môžem nájsť nejaký balans.

Čím som staršia, nezabúdam na seba a svoje potreby, ako je spánok a taký obyčajný čas predovšetkým s mojím synom. Ale tvorba je určite niečo, s čím je spojená neustála inšpirácia, nápady, nejaké vízie. Nech ste kdekoľvek. Teda možno by niekto povedal, že pracujem stále, ale ja myslím, že ak vzniká niečo, čo dáva zmysel, je to niečo, čo ja prácou nezazývam. Je to jednoducho život, ktorý vás teší.

Je niečo, po čom túžiš? Čo by si kariérne chcela ešte dosiahnuť?

Nepovedala by som. Tvorím a snažím sa prinášať niečo dobré a obohacujúce. Keď príde nápad, ktorý dokážem zrealizovať a cítim sa na to, zrealizujem ho. No že by som mala také tie megalomanské sny, to asi nie. Ja myslím, že tie vznikajú predovšetkým z mamonu. 

Mojím snom bolo vždy robiť to, čo ma baví, aby som pracovala na veciach, ktorými môžem vyjadrovať samú seba, bez toho, aby som sa musela niekoho pýtať, či môžem. 

Aby som vo svojej práci mala slobodu rozhodnutia a slobodu svojej vlastnej kreativity a tiež voľbu toho, s kým chcem pracovať a predovšetkým kedy. Čas je vlastne to najcennejšie, čo máme. To, čo robím mi musí dávať zmysel a musím si byť vo vnútri seba istá, že idem dobre. Ak to tak je, viem, že teraz robím to najlepšie nielen pre seba, ale aj pre okolitý svet, ktorý z toho môže čerpať. 

Samozrejme ak človek robí, čo ho naozaj baví, je to jeho poslanie a dokáže sa tým ešte uživiť, myslím, že na nejakej pomyselnej úrovni vyhral. Lebo tá cesta nie je jednoduchá. A pokiaľ po niečom túžim, tak len po kvalitných a hlbších vzťahoch. Ak máme tie, potom myslím, že sa plní aj ostatné.

Neprehliadnite: Policajná akadémia jej nevyšla, tak skúsila herectvo: Dnes je známa vo viacerých krajinách, napriek tomu žije utiahnuto