Andrea Verešová: Materstvo je pre mňa výzva

Manžel, známy český právnik Daniel Volopich jej bol po celý čas oporou, mama jej dodávala optimizmus, má dobrý vzťah so sestrou aj so svokrou. Obklopená blízkymi ľuďmi sa nebála ani pôrodu. Ako však priznáva, do vesmíru by už neletela, aj keď kedysi mala zmysel pre podobné dobrodružstvá. Teraz však už cíti zodpovednosť za svoju rodinu. Minulý týždeň do nej k jedenapolročnej Vanesse pribudol syn Daniel Tobias.

Ani ako mamička ste neprestali byť populárna. Je to pre vás namáhavé starať sa od deti, pracovať a znášať záujem médií?
Ak sa záujem médií pohybuje v prijateľnej rovine a neprekračuje únosnú mieru, beriem to ako prirodzenú súčasť života mojej profesie.

Poznáte aj strach? Bojíte sa lekárov ako takých? Báli ste sa pôrodu ?
Pôrod je neopakovateľný zážitok... ...a neopísateľný pocit. To rozhodne. Tešila som sa na ten okamžik, keď konečne uvidím a budem držať v náručí svoje dieťatko, ktoré som deväť mesiacov nosila pod srdcom. Pôrodu som sa síce nebála, ale mala som pred ním veľký rešpekt. Uvedomujem si, že je to prirodzená súčasť života, ale viem aj to, že príroda je nevyspytateľná, preto som sa zverila do rúk odborníkov a profesionálov a dúfala, že všetko dobre dopadne. Zastávam čo najprirodzenejší spôsob pôrodu a som presvedčená, že optimistický prístup k životu a pozitívne myslenie sú najdôležitejšie.

Aké veci vám v tehotenstve prekážali? Akú vôňu, chuť, prípadne hudbu ste neznášali?
Tehotenstvo je výnimočné obdobie, v ktorom je človek vystavený veľkým zmenám v oblasti hormónov a všetko preto vníma inak - intenzívnejšie a akosi emotívnejšie. To, čo by mi inak vôbec neprekážalo, mi momentálne nie je po chuti, ale aj naopak: je mnoho vecí, ktoré ma nechávajú úplne chladnou a „nad vecou“. Nenechám sa len tak ľahko vyviesť z miery, nestresujem sa a som celkovo tolerantnejšia a pohodovejšia. Precitlivenosť na vône a chute som pociťovala iba v prvom trimestri, pálenie záhy a dýchavičnosť neskôr tiež prešli, ale stále mi prekážali bojové a agresívne filmy, ako aj tvrdá rocková a punková hudba. Dávam prednosť komédiám, historickým, či romantickým filmom alebo kriminálkam bez veľkého násilia.

Zmenili ste sa počas tehotenstva?
Tehotenstvo, ale najmä materstvo zmení ženu v mnohých smeroch. Zrazu tu už nie som iba ja a všetko sa nekrúti iba okolo mojej osoby, naopak, na prvom mieste sú naše deti a rodina. Človek zmení priority a hodnoty a zistí, koľko vecí zrazu vôbec nie je dôležitých ani podstatných. Naučila som sa vážiť si drobnosti a krásne chvíle strávené s rodinou. Čo sa týka chutí - najviac mi chutili jablká a pomaranče, tie som mala vždy po ruke. Neodolala som kyslej kapuste, uhorkám, ale ani citrónom. Prvé dva trimestre som mala nesmiernu chuť na sladké jedlá. Každý druhý deň som varila ovocné knedličky, pirohy alebo som piekla. Neskôr som uprednostňovala mäsité jedlá, šaláty a zeleninu. Snažila som sa jesť všetko, ale s mierou. Kilá ani iné veci som neriešila, dôležité pre mňa je, aby sme boli ja aj dieťatko zdravé.

Čo pre vás znamená láska?
Veľa. Nedokázala by som bez nej žiť...

Čo si najviac vážite na svojom mužovi?
Obetavosť, oddanosť , prirodzenú inteligenciu, vnímavosť, empatiu, a najmä zmysel pre rodinu. Je to veľmi praktický človek, na ktorého sa dá spoľahnúť, čo si nesmierne vážim. Obdivujem tiež jeho schopnosť zmeniť sa zo seriózneho a úspešného advokáta na divokého a vášnivého športovca a obdivujem aj istú tajomnosť, ktorou ma vždy priťahoval.

Čo robíte pre to, aby vás ľúbil?
Recept na lásku nepoznám, je to veľká chémia... Snažím sa vnímať partnerove túžby a želania, prípadne nebyť ľahostajná k jeho výhradám. Vzťah tvoria dvaja ľudia s rozdielnymi návykmi, predstavami a skúsenosťami, preto je nutné sa vzájomne pochopiť, naučiť sa tolerancii a pripraviť sa na kompromisy. Na druhej strane by mal človek zostať sám sebou (pretvárka je zbytočná a krátkozraká ), ale nebyť sebecký ani egocentrický. Vzťah je o vzájomnej dôvere, spokojnosti a radosti zo spoločných chvíľ.

Odvážili by ste sa letieť do vesmíru?
Pred desiatimi rokmi by ste ma možno nahovorili, ale teraz už nie. Nielen, že som opatrnejšia, ale už mám zodpovednosť aj za iných a nerada zbytočne riskujem.

Vyzeráte krehko, ale máte zrejme dosť fyzických síl. Máte to vrodené alebo ste si takúto náturu vypestovali?
Určite za mnoho vďačím prírode a génom. Som pomerne akčný a činorodý typ, to mám po mame. Napĺňa ma a nabíja energiou, keď niečo tvorím, keď pracujem, kuchtím, starám sa o rodinu, prípadne keď študujem. Viem však aj oddychovať. Baterky si najviac dobíjam v prírode. Verím, že nielen pohyb, ale aj spánok je všeliek - pre krásu aj pre zdravie.

Pestovali ste si aj vôľu?
Nielen vôľu, ale aj sebaovládanie, disciplínu, výdrž. Bez týchto predpokladov človek len máločo dokáže. Rýchlo stráca kontrolu nad svojím životom a stáva sa nešťastným. Nie je nič horšie, ako sa nechať premôcť a ovládať iba svojimi zlozvykmi, lenivosťou a pudmi. Verím, že človek je strojcom svojho šťastia. Záleží na tom, ako koná a ako myslí. Pozitívne myslenie, viera vo vlastné schopnosti a snaha na sebe pracovať, niečo urobiť, prípadne zmeniť, sú základom všetkého. Existujú rôzne metódy, ako rozvíjať svoju myseľ, pamäť, ako si zlepšovať zdravie, zvyšovať intuíciu, disciplínu a ktoré učia pracovať s podvedomím, ktoré je nesmierne silné a hrá najdôležitejšiu rolu v našom živote.

Ste viac po mame alebo po otcovi? Ktoré vlastnosti by ste chceli, aby mali aj vaše deti?
Zrejme som niečo zdedila po mame a niečo aj po otcovi a dúfam, že po každom z nich iba to najlepšie. To však dokážu najlepšie posúdiť iní. Dúfam, že mi nechýba empatia, citlivosť ani šikovnosť či tvorivosť, čo som mohla zdediť po mame. Mama je navyše veľmi spoločenský a priateľský človek s otvoreným srdcom a zmyslom pre humanitné smery a umenie, a to aj napriek tomu, že je právnička. Dúfam tiež, že mi nechýba ani nadhľad, sebareflexia, inteligencia a disciplinovanosť po otcovi, ktorý je veľkou autoritou a silnou osobnosťou, s neuveriteľným prehľadom a veľkou dávkou skromnosti zároveň. Otec sa však na rozdiel od mamy spoločnosti vyhýba a najviac času trávi v pracovni so svojimi odbornými knihami. Budem sa snažiť deti vychovávať rovnako ako moji rodičia, v úcte k ľuďom a prírode, v láske, pokore a rešpekte k druhým. Budem podporovať ich záujmy a aktivity, a najmä budem veriť, že si raz vyberú správnu, zmysluplnú cestu a budú v živote šťastné.

Preberáte výchovné metódy svojej mamy? Prípadne babky? Čo z toho, čomu vás naučili, sa vám v živote najviac zišlo?
Všetko... Veľa som sa časom samozrejme naučila, niečo som odpozorovala a získala aj vlastnými skúsenosťami a poznatkami.

Prijala vás aj manželova rodina? Máte dobrú svokru?
Bez problémov, máme výborné vzťahy, manžel má úžasnú rodinu a ja skvelú svokru. Často sa navštevujeme a veľmi si pomáhame.

Prevzali ste do svojich spôsobov a do výchovy detí aj niečo z ich strany?
Ťažko povedať, to sa uvidí časom, ale vplyv manžela na výchovu bude iste podstatný, rovnako ako vplyv jeho zvykov a životných názorov. Každý z nás bude mať iste na výchove svoj podiel, ale - musím zaklopať - väčšina našich predstáv sa zhoduje.

Ako si predstavujete budúcnosť svojich detí? Chceli by ste, aby žili stále v strednej Európe? Máte rada Európu?
Európu mám samozrejme rada, je nesmierne rozmanitá, zaujímavá, má bohatú kultúru a vždy bude mojím domovom, ale ak sa moje deti rozhodnú usadiť niekde inde, nebudem namietať, veď existuje množstvo nádherných oblastí a krajín, kde si viem predstaviť príjemný život. Bolo by mi zrejme ľúto, keby sme raz žili ďaleko od seba, ale najdôležitejšie predsa je, aby boli deti šťastné.

Ste vy šťastná, že ste skončili vysokú školu?
Samozrejme, som nesmierne šťastná, že sa mi podarilo dokončiť štúdium a spromovať ešte pred narodením Vanessky (hoci to bolo štyri dni pred pôrodom), ale verte mi, že dnes už ani sama nechápem, ako som to všetko zvládla. Tehotenstvo všetko akosi urýchlilo, paradoxne som získala obrovskú energiu, silu a odhodlanie doriešiť staré resty a všetko úspešne dokončiť. Materstvo ma zmenilo. Stala som sa zodpovednejšia, disciplinovanejšia, ale aj tolerantnejšia a ohľaduplnejšia. Dozariaďovala som svoj byt a po svadbe som sa konečne presťahovala, nuž a v ten štvrtý deň pred pôrodom úspešne promovala. Som presvedčená, že všetko sa dá, keď sa chce a keď si človek verí. Navyše som mala pri sebe veľkú oporu – manžela a rodinu.

Je ľahšie rodiť a viesť domácnosť, ako vykonávať právne úkony?
To sa vôbec nedá porovnávať. Dobrou matkou a manželkou sa človek nestane hneď, rovnako ako sa hneď nestane dobrou právničkou alebo doktorkou. Nepodceňovala by som ani jedno, ani druhé, navyše, závisí to od toho, čo je človeku bližšie. Všetkému sa človek v živote musí učiť a vo všetkom by mal získať prax, aby sa cítil istejšie a skúsenejšie Pre mňa je materstvo nová, úžasná skúsenosť a zároveň veľká výzva. Je to krásna životná etapa, v ktorej sa učím veľa nového, krásneho a zmysluplného. Zistila som, že bez rodiny a dobrého rodinného zázemia, bez milujúceho manžela a krásnych detí, by som nebola šťastná a necítila by som sa naplnená. Na druhej strane ma však právo, moja profesia, veľmi baví, a rada sa mu budem neskôr venovať.

Čo zo študentky vo vás zostalo navždy?
Ťažko povedať. Možno to, že sa stále rada učím novým veciam, rada objavujem, študujem a vzdelávam sa. Momentálne však prevažuje detská literatúra, odborné knižky pre tehotné a pre matky. Nikdy by som neverila, ako rýchlo sa preorientujem.

Rada meníte nábytok? Dávate si zariaďovať byt aj odborníkmi, alebo to radšej robíte sama?
Zariaďovala som si už druhý byt a nedávno aj rodinný dom. Niečo sme konzultovali s odborníkmi, ale väčšinu vecí sme si postupne vybrali sami. No môj pražský byt mi pomáhalo zariadiť bytové a kuchynské štúdio a dizajnérska firma. Priznám sa, že nebyť ich pomoci a rád, tak sa asi nikdy nenasťahujem...

Vešiate na steny bytu obrazy? Aké výtvarné diela sa vám páčia?
Závisí to najmä od interiéru. Podľa štýlu miestnosti sa snažím voliť dekoráciu, obrazy a prípadne aj fotografie. V našom pražskom byte, ale vlastne aj v dome, prevláda praktický, funkcionalistický, tak trochu avantgardný štýl, preto v umení uprednostňujem abstrakciu a nadčasovosť.

Sú vo vašom interiéri aj veci, ktoré ste vytvorili vy? Napríklad niečo namaľované, niečo uháčkované....
Počas sviatkov, ako je napríklad Veľká Noc, Vianoce a podobne, by ste u nás určite našli aj moju vlastnú tvorbu, ale väčšinu týchto vecí som robila už dávno a zostali tak u rodičov. Milovala som ručné práce a chodila som aj na rôzne krúžky - na háčkovanie, pletenie, maľovanie. Veľmi ma to bavilo a verím, že sa k tomu ešte vrátim. Práve cez moje deti.

O čom snívate?
O tom, že sme všetci zdraví a žijeme šťastne až do smrti... Niečo by sa ešte možno našlo, ale nič nie je také silné a dôležité , aby som bez toho nemohla spokojne žiť. Viete som presvedčená, že najdôležitejšie je vedieť sa tešiť aj z malých vecí, možno to znie ako klišé, ale ono šťastie skutočne netkvie v bohatstve ani v sláve, ale v nás a v našom prístupe k životu. Preto sa snažím byť vďačná a vážim si každú krásnu chvíľku strávenú s rodinou, s ľuďmi, ktorých mám rada, ktorým na mne záleží. Dôležité je však aj zdravie, ktoré sa nedá kúpiť za nijaké peniaze.

Zdroj: Helena Dvořáková, pre Pravda Ženy
Foto: PROFIMEDIA