Taliani milujú krásu vo víne

Víno vyjadrujúce náladu, ducha, bezhraničnú vitalitu i génia krajiny. Od vekov víno, ktoré láskalo a nechalo sa láskať. Víno, ktoré si vždy potrpelo na krásu, dnes by sme povedali na dizajn.

Taliansky výstup na vinársky Olymp odštartovali pred tritisíc rokmi Etruskovia. Už dávno zmizli v dejinách, ale v okolí Orvieta, ojedinelej vinohradníckej pevnosti v strednom Taliansku, vykopali unikátne pivnice do vulkanických hornín. Vedeli, čo robia – útočisko v nich našlo sladké Orvieto.

Okolo Orvieta nemožno prejsť bez povšimnutia. Stredoveká pevnosť vybudovaná na brale svieti do diaľky. Už po stáročia stráži okolité vinohrady a vnútri v meste prekvitajúci obchod s vínom i skvostnú katedrálu. Víno bolo a zostalo pod jej ochranou. Ako symbol Kristovej krvi a večnej obnovy života.

Len pár desiatok metrov od chrámu však víno ukazuje svoju inú, veselšiu tvár. Namiesto ukrižovaného Krista sa z priečelí vinoték usmieva na ľudí doširoka vysmiaty Bakchus pozývajúci na pohár zvodného nápoja. Pokora a obeta a proti nej hriešne chutné víno. Stoja vedľa seba ako svetlo a tieň.

Z hradieb Orvieta sa núka výhľad do romantickej krajiny. Vinohrady popretkávané štíhlymi píniami vytvárajú úžasnú kulisu. Už dávno to nie je panenská krajina, v ktorej dorábali víno Etruskovia a po nich starí Rimania. Vinice však stále tvoria veľké ucelené bloky. Nikde ani stopy po betóne, oporou pre popínavý vinič je drevo. Ešte dnes vidno v starých vinohradoch do tvaru T vytvarované kmene olív, javorov či vŕb, medzi ktorými sa vinie drôtenka, alebo v moderných výsadbách praktickejšie úhľadne opracované drevené hranoly.

Na jar, keď vinič ešte len vyháňa prvé lístky, vytvárajú vinice nádherné geometrické obrazce. Nie nadlho, len čo sa hnedé prúty zazelenajú, vinič krajinu ošatí. A farbí ju tak, ako bežia mesiace. Réžia prírody a vinohradníka sa prelína a je až prekvapujúco harmonická.

Taliani majú zmysel pre dizajn. Vinice bežia až po mestské hradby a panujú aj za nimi v podobe vína. Nebijú sa s mestom, žijú s ním v súlade. Moderní vinohradníci a vinári sú podnikaví a ľudí dostanú do viníc vtipne a ekologicky. Napríklad na nehlučných štvorkolkách na elektrický pohon. Najprv exkurzia vo vinárstve a potom výlet na miesto, kde sa víno narodilo.

Brazílskemu Riu de Janeiro dominuje rozpažený Kristus, talianskym viniciam silueta mladej ženy. Pri nohách jej leží zopár fliaš vína a olivového oleja – dva čisté dary talianskej prírody. Taliani sú majstri v aranžovaní pozvánok na pohár vína, ktoré sa zahrýza opraženým chlebom pokvapkaným panenským olivovým olejom. Kde sa človek pohne, narazí na víno.

Ale veď, čo je víno? Nič viac a nič menej, iba strapec zlatých bobúľ v pohári! Na svetovej výstave vín vo Verone oblepili takýmito zvodnými pohármi svoj pavilón vinári z Friuli a Júlskeho Benátska.

A konkurenti z Emilie Romagne sa pyšným Benátčanom vysmievali, keď im zo svojho pavilónu vystrčili opitého panáka majstrovsky zlepeného z korkových zátok. Takto končí pýcha vo víne.
Veru tak, Taliani vínu poctivo slúžia, radi a hlučne ho ochutnávajú, ešte radšej sa s ním zabávajú a vyťahujú a najradšej na ňom dobre zarábajú. Ide im to. Vínu rozumejú. Vlani na ňom zarobili neuveriteľné štyri miliardy eur. Dosť peňazí aj na krásne šaty pre víno? Isteže dosť, ale za peniaze si rozum ani zmysel pre krásu nekúpiš. Ani v Taliansku.

Text a foto: Jozef Sedlák pre magazín Pravdy