Príbeh: Dvakrát som potratila, tretíkrát porodila mŕtve dieťa

Som vydatá zhruba šesť rokov. S manželom sme sa brali z lásky, najskôr chceli trošku pocestovať a až potom založiť rodinu. Tak aj bolo. Pochodili sme kus sveta a po dvoch rokoch permanentného cestovania sa rozhodli konečne usadiť. K dokonalému šťastiu nám chýbal už len vytúžený potomok. 

 

Mala som tridsaťdva rokov, skrátka, na založenie kompletnej rodiny ten najvyšší čas. Výsledkom našich snáh bol po troch mesiacoch pozitívny tehotenský test. Veľmi sme sa tešili. Vybavili sme si hypotéku, kúpili väčší byt a spoločne plánovali, kde zariadime detskú izbu a ako sa bude naše dieťatko volať. Hotová idylka. Všetko zmenil kritický, tretí mesiac. Pani doktorka mi po vyšetrení oznámila, že plod je bez srdcovej akcie a musím ísť na potrat. 

 

Táto skutočnosť ma zranila, no vedela som, že prvý trimester je rizikový a poznala i nemálo žien s rovnakým osudom. Gynekologička ma ubezpečila, že nič nie je stratené a o pár mesiacov sa o dieťa môžeme pokúsiť znovu. 

 

Správa o mojom opätovnom tehotenstve nás s partnerom prekvapila. Nečakali sme, že to pôjde tak rýchlo a bez sebemenších problémov. Určite nám pomohla väčšia uvoľnenosť. Predošlú negatívnu skúsenosť sme hodili za hlavu a nenechali sa viac „terorizovať“ strachom a beznádejou. No niečo vo vnútri mňa sa predsalen obrnilo. Stala som sa o čosi „flegmatickejšou“, neupínala sa až choro na nenarodené dieťa a sem tam drobčeka dokonca úplne ignorovala. Chcela som sa vyhnúť bolesti, ktorá ma po prvom neúspešnom pokuse na istý čas ochromila. Doktorka ma radšej vypísala na rizikové tehotenstvo a odporučila čo najviac odpočívať.

 

Po preklenutí prvých troch mesiacov ma premohla nádej, že tentoraz to vyjde. Vidinu bábätka som začala reálne prežívať a telo mi zaliala neskutočná eufória. Aké obrovské bolo moje sklamanie, keď som sa na rutinnej lekárskej kontrole opäť dozvedela zdrvujúcu informáciu: „Bábätku nebije srdce“. Podstúpila som kyretáž a cítila sa, ako by mi niekto vrazil do brucha dýku. Bola to rana, ktorá mi na niekoľko dní znemožnila normálnu existenciu. Pripadala  som si vyprahnutá, nikam nechodila, netúžila vidieť žiadnu tehotnú ženu, nebodaj malé deti. Viem, znie to strašne, no nebolo mi pomoci. 

 

Pani doktorka opäť opakovala, že nejde o nič ojedinelé a spomína si na pacientky, ktoré prekonali tri a viac potratov, kým sa dočkali bábätka. No ďakujem pekne. Preventívne ma poslala na celý rad vyšetrení. Krvné testy boli ukážkové, podozrenie na vírusovú infekciu sa nepotvrdilo a verdikt skúsených odborníkov znel: „Ste v absolútnom poriadku.“ 

 

Lekárka bola optimistická, vraj do tretice to určite vyjde. Tak sme sa snažili ďalej. Scenár sa opakoval presne do bodky. Otehotnela som, ležala na PN a dodržiavala úplný pokoj. Moje rastúce bruško sa vyvíjalo sľubne. Prečkala som ôsmy, desiaty, dvanásty týždeň, dokonca piaty, šiesty mesiac a všetko bolo v poriadku. Od šťastia a radosti som sa vznášala. Dopad na zem o niekoľko dní neskôr bol, žiaľ, priveľmi trpký, no najmä nečakaný.

 

V dvadsiatom deviatom týždni som šla s manželom do nemocnice na veľký ultrazvuk, aby sme nášho krpčeka konečne dobre videli. Na výraze lekára sa mi ihneď niečo nepozdávalo. Tváril sa zmätene. I sestrička zneistela. Pozreli na seba a ja som si nechcela pripustiť, čo bude nasledovať.

 

„Niečo sa nám tam nepáči mamička, nevidím srdcovú akciu“, znela krutá správa. V tú chvíľu som myslela, že umriem. To predsa nie je možné!

 

Najhorší zážitok ma však len čakal. Svoje mŕtve dieťa som musela porodiť. Mal to byť chlapček. Dôvodom smrti bola zrejme srdcová vada. 

 

Prešlo pár mesiacov a ja som sa svojho sna o dieťatku stále nevzdala. Dúfam, že sa mi raz splní a ja budem dobrou a milujúcou matkou. No mám veľké obavy, či zvládnem čeliť nepríjemnej, deväťmesačnej neistote. Moja babka vždy vravievala, že sila ľudskej vôle dokáže divy. A ja na zázraky, aj po tom všetkom, ešte stále verím.