Príbeh: Manžel nás doma terorizuje

Prežila som krásne detstvo. Rodičia mi dali množstvo lásky, i keď praktickým veciam som sa od nich nepriučila. Veď nebolo prečo. Žili sme daným okamihom, neplánovali, nestresovali. Bolo nám skrátka fajn. Napriek tomu, že som od nich isté umelecké vlohy zdedila, rozhodla som sa vydať inou cestou. Po dokončení štúdia na gymnáziu som nastúpila do práce. Ako asistentka riaditeľa som sa zamestnala v menšej účtovníckej firme a bola nadmieru spokojná. Žiadna veľká zodpovednosť, príjemní ľudia, stály plat. Asi po pol roku k nám nastúpil Dalibor. Už na prvý pohľad z neho sálala profesionalita a ihneď som si ho podvedome zaškatuľkovala ako suchára, s ktorým nebudem schopná spontánnej konverzácie. 

 

O to väčšmi ma prekvapil, keď na firemnom večierku rozprával jeden vtip za druhým, hviezdil na tanečnom parkete a dokonca ma pozval na pohárik. Ani neviem ako a bolo po troch hodinách veľmi intenzívnej a príjemnej debaty. Nevedela som sa dočkať rána.

 

Naše stretnutia boli čoraz intenzívnejšie a pohľady žiadostivejšie, čoho si samozrejme všimli aj ostatní spolupracovníci. Napriek našim viditeľne odlišným povahám nám všetci fandili. I ja som si všimla, že náš spôsob života, bývania, riešenia problémov a každodenných záležitostí je iný, no neprikladala som tomu význam. Imponoval mi záujem staršieho, skúsenejšieho a rozhľadeného muža, ktorý sa od mojich vrstovníkov veľmi líšil. 

 

Zhruba po pol roku spoločného stretávania som otehotnela. Hoci bolo dieťatko neplánované, nevidela som najmenší dôvod na obavy a strach. S Daliborom sme sa ľúbili, mali kde bývať, peňazí bolo vďaka jeho vysokej pozícii vo firme taktiež dosť, no vedela som, že s príchodom dcérky sa celý môj život od základov zmení.

 

Daliborovi rodičia mu už v útlom veku poskytli obraz fungovania domácnosti, z ktorého môj manžel v budúcnosti nemienil poľaviť. To znamená úhľadný poriadok, denne teplá večera, každá vec na svojom mieste, presne zorganizovaný čas. Vedela som, že ma to skôr, či neskôr čaká a bola pripravená vytvoriť mu také prostredie, aby bol šťastný a spokojný. Snažila som sa, no čím viac, tým vyššie jeho nároky boli. Ale v poslednej dobe to začalo byť priam neúnosné.

 

Manžel získal skvelý post v nadnárodnej spoločnosti a v práci trávi všetok čas. Napriek množstvu povinností si vždy nájde čas, aby mi niekoľkokrát denne zatelefonoval a skontroloval, či som spravila všetko tak, ako ma ráno pri raňajkách žiadal. Kontroluje skutočne všetko. Či som ožehlila utierky, umyla sporák, roztriedila tričká a ponožky podľa farieb. Neustále nás s dcérkou úkoluje, pripadáme si ako jeho podriadené. Príde mi, že zabúda oddeliť prácu od súkromia a zaradil nás obe do kategórie podriadených.

 

Keď si spomeniem, akí sme bývali šťastní, aj v sexe sme si rozumeli, trávili spoločné chvíle a i napriek presne naplánovaným aktivitám, vrátane jedálneho menu na týždeň dopredu, som si existenciu bez neho nevedela predstaviť. Dnes je všetko inak.

 

S cieľom uniknúť aspoň na chvíľu od jeho despotických manierov, našla som si milenca. Milan je rozvedený vdovec, má v opatere osem ročného syna a pri ňom zabúdam na svoje trápenie. Občas si predstavujem, aké by to bolo mať rodinu s ním. Predsalen je mi povahovo oveľa bližší. Pri ňom cítim, že môžem voľne dýchať. 

 

Potom sa vrátim domov a na chladničke ma obvykle čaká zoznam úloh, ktoré treba urgentne vybaviť, tón diktátora a frustrované dieťa. Neviem, čo mám robiť. Neviem, či chcem ostať pri mužovi, pre ktorého je i najbližšia rodina len skupinkou ľudí, ktorým treba ukladať povinnosti a buzerovať ich. Stále ho mám rada a hoci bol od začiatku vzťahu pedantný a prísny, vedel sa uvoľniť a zo svojich zaužívaných zvykov aspoň občas poľaviť. Dnes  nie je ochotný pristúpiť na žiadne kompromisy.

 

Vyhľadala som odborníka, pretože neviem, ako ďalej. Povedal mi, že pätnásť rokov, čo sme spolu, bolo podľa môjho rozprávania pekných a nahnuté sú len posledné dva. Vraj len málo ľudí dokáže separovať osobný život od profesijného, tým menej, ak ide o skutočne stresujúce zamestnanie. S veľkým pochopením som sa skrátka nestretla. Ja vlastne ani neviem, čo som chcela počuť. Odobriť môj vzťah s milencom? Toho som sa nedočkala. Vraj som nerozhodná a sebecká, keď bez výrazných snáh náš vzťah zachrániť, vrhám sa radšej do náruče iného. Ťažko to pochopí niekto nezainteresovaný. Preto by som rada vedela, či sú medzi vami čitateľky s podobnou skúsenosťou a ak áno, ako ju riešili. Mám sa rozviesť s človekom, ktorého mám síce rada, ale nedá mi dýchať? Či trpieť jeho puntičkárstvo? Nie je život na to až príliš krátky?

 

Čitateľka Marta