SKUTOČNÝ PRÍBEH: List mladej anorektičky mame

Ahoj mami,

     toto je posledný list, ktorý ti píšem. Mám ťa rada a snažím sa pochopiť, o čo ti ide. No doteraz sa mi to nepodarilo. Odpovedz mi, prosím, čo ti na mne vadí, že ma nenecháš žiť ako ostatné deti? V čom som škaredá a ubližujem ti tak veľmi, že mi toto robíš? Prosím, strašne moc,  na kolenách ťa prosím, žime ako predtým, než som ochorela.

     Moja choroba nevznikla z túžby po štíhlosti. Ja som v 15-tich schudla ani neviem ako. Po tom, čo som bola v nemocnici som znovu pribrala, napriek tomu ma stále nepokladáš za zdravú. Nechápem, prečo vo mne pestuješ komplexy. Všetky moje kamarátky sa ti zdajú krajšie než ja, stále mi pripomínaš, že Lucka cvičí a Ivana chodí na tanečnú. Ale im doma nikto nerobí výstupy, ony sa správajú normálne, vyzerajú super a netrápia sa kvôli sebe. O to by malo ísť aj tebe. Keď sa ti páči Lucka alebo Ivana, zato musím byť aj ja taká?

     Stále nerozumiem, o čo ti ide. Chceš, aby som pribrala? Tak mi to povedz a rozumne vysvetli, prečo to chceš. Mne sa páčia vysoké, štíhle dievčatá, pretože tie si môžu obliecť  čokoľvek a vo všetkom  vyzerajú dobre. Polovica báb v našej triede sú ako ja. Mne sa páči aká som, tak prečo ma ničíš. Som zdravá, nič mi nie je. Do kelu, naozaj to nechápeš?

     Prečo nemôžem jesť normálne, ako pred tým, než som ochorela, prečo mi stále zhnusuješ jedlo? Konečne, po dlhých týždňoch strávených v nemocnici, som vyzdravela a naučila sa jesť a  ty mi to chceš prekaziť. Mala som aj 38 kg a neumrela som. A pred rokom, pri tej istej hmotnosti som dokonca menštruovala. Chyba nie je v tom, že som príliš chudá, ale že niečo nie je v poriadku. Načo som sa ja, hlúpa, bála, že zomriem. Uverila  som  tebe, lekárke tiež  a pribrala.  Mohla som mať detstvo bez problémov, byť štíhla a bez menzesu. Veď mne nechýbal. Ja som chcela byť len zdravá. A prečo som ochorela? To sa ma nepýtaj. Určite nie z túžby po štíhlosti. Ja viem schudnúť aj bez anorexie.

     Pred mojou chorobou som sa najedla vždy, keď som bola hladná, nie keď mi to niekto prikázal. A zjedla som, koľko som chcela. Vedela som, že sa musím ovládať. Preto som mala rada ovocie a šaláty. Niekedy som neodolala koláčom. Keď som  nejaký  večer zjedla, vždy som si to vyčítala, hovorila som si  „večerať nesmieš, a ešte také kalorické“.  A tak som poznala iba raňajky (boli o polovicu menšie než mi dnes chystáš ty) a obed (niekedy to boli len tri zemiaky, aby si videla, že som niečo jedla). A poobede už žiaden olovrant ani večera, maximálne tak hrnček čaju. Vtedy ti to nevadilo? 

     S čím si vlastne nespokojná? No povedz. Že chcem normálne žiť? Bez toho, aby ma niekto otravoval s jedlom? Veď nechudnem, tak aký máš problém? Ak chceš, aby som sa najedla, nenúť ma  jesť  5x denne a ešte také porcie.

     Maminka moja, toto je list pre teba. Ak ma chceš ničiť aj po tom, čo si ho prečítaš, naozaj to vzdávam.  Veľmi by som chcela normálne žiť, šťastne ako predtým. A nemať z jedla nočnú moru. Nechcem, aby sa mi anorexia vrátila. Chcem len normálne jesť, žiť a mať radosť aj z iných vecí, nielen z toho, že si mi nachystala na raňajky menej.

Tvoja nešťastná  dcéra Monika

     „Nebolo najmenších pochyb o tom, že Monike sa anorexia vrátila. Nasledoval ďalší pobyt v nemocnici a dlhé mesiace trvajúca psychoterapia. Dnes je Monika z najhoršieho vonku a možno aj pribúdajúce roky spôsobili, že trochu zmenila svoj názor na ideál ženskej krásy. Dúfajme, že pochopila, že krása človeka nespočíva vo  vonkajšom vzhľade, no v jeho vnútorných hodnotách,“ končí rozprávanie vyčerpaná, no nevzdávajúca sa matka mladej anorexičky, ktorá s chorobou bojuje už dlhých 6 rokov. Hádam sa jej nad ňou tento raz podarilo zvíťaziť už definitívne.