Príbeh: Môj manžel je homosexuál

Náš vzťah s Kamilom by som osudovým nenazvala. Moje tehotenstvo však veci podstatne urýchlilo. Mamka bola zo starej školy a život na dedine vie byť voči slobodným mamičkám tiež veľmi krutý. Po „prevalení“ gravidity skrátka nebolo o čom. Bola svadba a hotovo.

 

Moja rodina si Kamila nikdy neobľúbila. A to aj napriek tomu, že šlo o šarmantného a vzdelaného muža. Žeby vďaka povestnému šiestemu zmyslu? Ťažko povedať. Krátko po narodení dvojičiek mi mamička umrela. Ostala som na všetko sama. Už jedno dieťa dokáže matku riadne vysiliť, nieto ešte dve naraz. Navyše sme nemali dosť peňazí a tak priamoúmerne s nezaplatenými účtami rástla i nepohoda medzi nami. Kamil nikdy nepatril medzi húževnatých a cieľavedomých ľudí. Chýbala mu odvaha. Prakticky celý život niečo predstieral. Či už úspech v práci alebo lásku medzi nami. Po narodení detí sme sa spolu nemilovali. Časom som si zvykla. Rodičia ma naučili nevzpierať sa. Veď primárnou úlohou ženy je postarať sa o domácnosť a vytvoriť pre živiteľa rodiny fungujúce a príjemné domáce prostredie. Boh mi je svedkom, že som sa snažila. Dá sa povedať, že som sa celkom prirodzene vzdala svojho života v prospech manžela a dvoch dcér.

 

Okolie nás považovalo za idylický párik. Na verejnosti sme sa vôbec nehádali. Veď ako aj? Naša konverzácia sa postupom času obmedzila na nutné minimum. Roky utekali a Kamil na danú tému nepripúšťal žiadnu diskusiu. Podľa neho bolo všetko v poriadku. „To sú len výplody tvojej fantázie, ja som spokojný,“ zvykol ma zakaždým odbiť. Bolo len otázkou času, kedy rezignujem.

 

Nemyslím si, že on bol spokojný. Čoraz častejšie býval podráždený, stával sa z neho večne náladový a nahnevaný muž, ktorého som sa občas aj bála. Zjavné problémy, o ktorých pôvode som vtedy netušila, neriešil alkoholom. Taký on našťastie nebol. Za každých okolností sa snažil byť príkladným otcom. Stratené sebavedomie a fakt, že mu chýba autorita, si kompenzoval doma. Jeho direktívne príkazy sa nedali zniesť. Beda ak som sa vzpriečila. Aby som zabránila nepekným a čoraz častejším scénam, radšej som sa podvolila. 

 

Keď mala dcérka štrnásť rokov, našla v otcovej zásuvke porno časopis pre gayov. Pribehla za mnou a vyzerala dosť zdesene. Ja som prekvapená ku podivu nebola. Nepovedala som jej, že podobné periodiká vídavam v našej domácnosti pomerne často a mlčala som aj o histórii navštívených web stránok, o ktorých som vďaka spoločnému používaniu počítača vedela.

 

Uistila som ju, že otcova „úchylka“ na jeho vzťahu k nej a jej sestre nič nemení. "Ako s ním môžeš žiť?" spýtala sa ma. "Je to jednoduchšie. Pomáha mi so starostlivosťou o domácnosť, máme dohromady viac peňazí, sily i rúk.“ Na ďalšiu otázku, či som šťastná, som už odpovedať nechcela.

 

Pred pár dňami som oslávila päťdesiatšesť rokov. Keď sa na seba kriticky pozerám do zrkadla, vidím zatrpknutú a nešťastnú ženu, ktorá už niekoľko rokov nežije, len prežíva. Deti sa osamostatnili, vnúčatá zatiaľ nemám a postoj môjho manžela ostal rovnaký. „Nie, nie som šťastná,“ odpovedala by som dcére dnes.

 

Mám svoju prácu, doma trávim väčšinu času s knižkou a medzi štyrmi stenami je mi jediným spoločníkom milovaná mačka. Manžel pracuje dlho do večera a prakticky sa nevídame. Čoraz častejšie sa zamýšľam nad tým, či budem nútená žiť takto po celý zbytok života. Nechcem, no bojím sa vzoprieť. Naozaj mi chýba len odvaha, alebo som v podstate spokojná? O tom silno pochybujem.

 

Vraj nikdy nie je neskoro, aby ste sa stali tým, čím chcete byť. A ja chcem byť (len) opäť šťastná.