SPOVEĎ: „Chcel ma zničiť! Ale zničil sám seba...“
Dvadsaťosemročná Karolína až po čase spoznala pravú tvár svojho priateľa. Možno taký bol vždy, ale zaslepená láskou to nevidela. A možno sa najprv pretvaroval a až potom ukázal, aký v skutočnosti je. Jedno je ale isté – s človekom, ktorý sa zaujíma len o seba a tvári sa, že je viac, ako v skutočnosti je, žiť nechce.
Vzťah
„Možno som to najprv nevidela, možno som to najprv nepovažovala za problém. Neviem... Ale keď som spoznala jeho pravú tvár, uvedomila som si, že s takýmto človekom ja fungovať nedokážem,“ začína svoj príbeh Karolína.
„Po čase som si začala všímať, že ten človek je úplne prázdny. Že sa hrá na niečo, čo nikdy nebol a nikdy nebude. Ja som ale nikdy ani nechcela, aby bol taký, na akého sa hrá. Chcela som proste jeho ako človeka, nechcela som to pozlátko, do ktorého sa celý zabalil.“
Karolíne nadradenosť a egoizmus partnera úplne otvorili oči: „To, že dva týždne pred výplatou nemá ani na kávu, ale rozpráva o najdrahších autách, najdrahšom šampanskom a tvári sa, že je neskutočne na úrovni, ešte prehryziete. To, že ohovorí každého, kto prejde okolo, počúvať nemusíte. To, že na všetkom a na všetkých vidí len chyby, rozdýchate. To, že všade rozpráva, ako má toho veľa a aký je unavený, a pritom má prácu, ktorá sa dá spraviť za šesť hodín denne, prežijete. Ale keď vám vo vašom najťažšom období života povie, že on teraz musí myslieť na seba, tak to si už poviete, že toto je naozaj veľa.“
„Raz som skolabovala. Bola som psychicky vyčerpaná, veľa som toho nejedávala a nedalo sa mi spávať. Takže sa to niekde odraziť muselo. Keď som mu povedala, čo sa mi stalo, zareagoval, že on za to predsa nemôže. Vlastne na čo som mu to hovorila? Veď on s tým predsa nemá nič spoločné. Človek, s ktorým som prežila kus života, sa ma ani raz neopýtal, ako sa mám a či mi je už lepšie, keď som skolabovala. Ani raz ho nenapadlo zavolať alebo napísať smsku, ako mi je. Už teraz viem, že vtedy musel predsa myslieť na seba. Ale keď bol chorý on, tak dokázal telefonovať niekoľkokrát denne. On je totiž presne ten typ človeka, ktorý pozná priateľa len vtedy, keď niečo potrebuje,“ opisuje jeden zo svojich zážitkov.
A takých bolo o mnoho viac: „Keď som potrebovala s niečím pomôcť, nemal čas. Ešte zo mňa spravil tú, ktorá nedokáže pochopiť, že on musí robiť aj niečo iné, ako venovať sa mne. Ja som normálne chvíľu naivne žila v predstave, že naozaj je to všetko moja chyba, že ja ho naozaj príliš obmedzujem. Ale keď mi umieral niekto blízky a on povedal, že čo on s tým má, veď on za to nemôže, tak mi z neho prišlo na vracanie. Každý normálny človek aspoň povie, že mu to je ľúto a nech sa držím. Ale on s tým predsa nič nemá. Na čo ho ja vlastne s tým zaťažujem, keď on má vlastné problémy. Teraz už viem, že ich naozaj má – jeho najväčším problémom je, že nemá sám seba, nemá vlastnú tvár a vlastný život, nemá nič, čo v živote dokázal, len ilúziu, ktorú okolo seba vytvoril.“
„Hovorí sa, že každý rozpráva o tom, čo nemá. Je to pravda, aj on sa hral na niečo, čo nebol. A pritom keby bol taký, aký v skutočnosti je, tak by mal oveľa vyššiu hodnotu, akú má teraz. Teraz je len človek, ktorý okolo seba vytvoril ilúziu dôležitosti, vysokého postavenia a bohatstva. Ale nič z toho nemá. Na čo sa tváriť? Na čo sa hrať? Keby bol sám sebou, bol by o mnoho lepší. A keby dokázal cítiť srdcom a vnímať aj problémy druhých, bol by ešte lepší.“
„Keď sa na to teraz pozerám, musím priznať, že mi ho je naozaj ľúto. Mrzí ma, že nemá vlastnú tvár, že nemá v živote nič a nikoho, čoho alebo koho by sa mohol chytiť. A normálne sa bojím toho, ako veľmi si ublíži, keď spadne, lebo lieta tak veľmi vysoko, že pád z takej výšky ho môže zabiť. Dúfam, že si raz uvedomí, že hranie sa na dôležité postavenie a život s najdrahším šampanským v ruke nie je to, čo človeka urobí šťastným.“
