Dovolila som mu milenku. Omyl!

To, že mi je manžel neverný, som zistila náhodou. Poslal mi sms-ku. Omylom. Nebudem klamať, po dvadsiatich rokoch šťastného manželstva to bol pre mňa šok. Nejednala som však v afekte. Po pár týždňoch sa mi podarilo zistiť, že sa stretávajú na kávičkách, v kine a spolu strávili i nejeden víkend. Keď som na manžela vyrukovala s priamymi dôkazmi, ani nemal potrebu mi niečo tajiť. Milenku priznal. 

 

A čo teraz?

Poznáte to príslovie: Topiaci sa aj slamky chytá. Uvedomila som si, že o svojho muža nechcem prísť. S odstupom času si uvedomujem, ako nemožne som sa správala. Vyvárala som mu kadejaké dobroty, v spálni som sa prevtelila do prvotriednej prostitútky a pred jeho priateľmi som sršala vtipom. Bola som ochotná urobiť čokoľvek preto, aby si uvedomil, čo vo mne má. Moje zúfalstvo prešlo až do takého štádia, že som mu milenku jednoducho akceptovala.

 

Medzi nami sa navonok nič nezmenilo

S manželom sme sa dohodli, že všetko ostane tak ako doteraz. Budeme si spolu nažívať, starať sa o deti, absolvujeme spoločnú dovolenku. On si medzitým rozmyslí, ako ďalej. Pretože vzťah s jeho bokovou už dávno prekročil hranice flirtu. Veľmi som sa trápila, i keď som to navonok neprejavovala. Vymyslela som si tajného ctiteľa, vypisovala si zamilované správy, sem tam si poslala kyticu a čoraz viac chodila na dámske jazdy.

Úbohé, teraz už viem. 

 

V mojich pokusoch o záchranu vzťahu ma podporovala i psychologička, ktorú som pravidelne navštevovala. „Dajte mu šancu zistiť, že ste pre ňho tá jediná,“ zvykla mi hovorievať. A ja som sa ozaj snažila.

 

Dlhoočakávaný zlom

Zlom nastal po pár mesiacoch, keď som sa chystala s kamarátkami na dovolenku k moru. V tom čase si moja sokyňa vymyslela nevyliečiteľnú chorobu, čo manžel veľmi ťažko znášal. Chodil ako bez života, správal sa podráždene a neraz som ho našla sedieť duchom neprítomného na stoličke. Tento pohľad sa mi stal tou pomyselnou fackou. Vstúpila do mňa zlosť, aká sa len tak nevidí. Pred očami sa mi mihol celý náš doterajší život. Obdobie, keď som sa ja snažila a on „uvažoval“, čo ďalej. Došlo mi, že nie som porcia mäsa, aby sa musel rozhodovať, či má na mňa ešte chuť alebo nie. 

 

Rozhodla som sa to ukončiť

Povedala som mu, že viac to neznesiem a chcem rozvod. Poprosil ma ešte o týždeň času. Až neskôr som sa dozvedela, že za ten čas niekoľko krát navštívil svoju milenku a dožadoval sa odpovede na otázku, či majú ako pár perspektívu. Povedala mu, že s ním žiť nechce a vyhovuje jej doterajší spôsob fungovania. Pre ňho to znamenalo odmietnutie. A tak sa vrátil ku mne.

 

Nevedel zabudnúť

Po pol roku sa jeho excesy začali opakovať. Chodil bezprizorne sem a tam. Odpovedal len na základné otázky a všetok voľný čas trávil pred televízorom. Počas jednej hádky, keď zabudol vyzdvihnúť deti z krúžku, sa mi priznal, že ju stále ľúbi a nevie zabudnúť. V tej chvíli mi to došlo. On si ma nezaslúži. Viem žiť bez neho. Nie sama, ale bez neho.

 

Musím sa priznať, že k tomuto poznaniu som prišla až po dlhšom čase. Človek sa k nemu musí dopracovať postupne. Čas je naozaj najlepší lekár. Radím všetkým ženám v podobnej situácii: Hlavu hore! Ak sa k sebe s partnerom správate slušne, nehádžte hneď flintu do žita. Pokiaľ máte doma charakterného človeka, ktorý sa len pošmykol, dajte mu šancu. V opačnom prípade by ste to mohli naozaj oľutovať.