Nemali by sme sa chytať len za pupky, ale aj za hlavy

V devätnástich rokoch ste založili vlastné divadlo. Čo na to človek potrebuje? 

Keď ide človek zakladať divadlo, musí mať kúsok javiska, dobrý výrazný hlas, v hlave všetko v poriadku, iskru v oku. A pokúsi sa osloviť publikum. A keď ho to publikum bude počúvať, alebo niekedy sa aj zasmeje a potom aj zatlieska, tak potom začne fungovať divadlo.

 

Pamätáte sa, kedy ste pocítili úplne prvýkrát túžbu postaviť sa na dosky?

To viem presne, bolo to 25. decembra 1953, keď som po prvýkrát hral ako deväťročný v Bačovej žene a ohromne ma to chytilo. Prišiel som vtedy medzi slávnych radošinských ochotníkov. Je tam takmer storočné divadlo a niekoľko súborov tam dokonca medzi sebou súperilo, čo chcel každý hrať na Vianoce, Fašiangy alebo Veľkú noc. To boli také hlavné dni, kedy sa hrávalo. No a moja tetka Helena ma prišla vypýtať od mamy, že potrebujú do Bačovej ženy malého chlapca. A mňa to ohromne chytilo, tá atmosféra.. A potom tie cesty na saniach po druhých dedinách, kde sme hrávali. Doteraz cítim čaj, čo si herci večer dávali, v ktorom bol asi aj rum, lebo to ohromne voňalo. Ako večer to divadlo rozoberali, ako boli ohromne nadchnutí a ako sa páčili divákom. Tak som si povedal, že toto je asi to miesto, kde by som raz chcel stáť. Potom som s miestnymi ochotníkmi hrával a režíroval a spomedzi nich som aj vyšiel a založil si v 1963 ako devätnásťročný študent svoje vlastné divadlo.  

 

Dodnes ste v ňom jediný, kto píše hry.

To je autorské divadlo, tak ako bolo divadlo Voskovca a Wericha, ktorí tiež nemali druhých autorov, Jiří Suchý nemal druhých autorov, Lasica so Satinským si tiež písali pre seba. Autorské divadlo je o tom, že autor nielen píše, ale aj hrá, dosť často režíruje, jedným slovom je dušou toho kolektívu, ktorý na javisku spolu s autorom chce povedať spoločnú myšlienku. 

 

Vám ale mamina hovorila, že nemáte písať veselé veci, lebo sa vám ľudia budú smiať, ale radšej vážne, aby si vás vážili.

To je pravda. Možno to hovorila preto, lebo bola vážna herečka prvého obdobia ochotníckeho divadla v Radošine. Bola vynikajúca herečka- tragédka. Ja som ju hrať,  bohužiaľ, nevidel, ale všetci tí, s ktorými som sa rozprával a o ktorých som potom písal povedzme dejiny Radošinského divadla, hovorili, že mama bola superhviezda ochotníckeho javiska. Našiel som v záznamoch, že hrávala aj v komédiách, ale pravdepodobne to nebola jej parketa, kým na druhej strane môj otec nikdy v živote na javisku nestál a bol vynikajúci komediant. Jemu javisko bol celý svet okolo. Takže u mňa sa to stretlo tak napoly, niečo je od mamy a niečo od otca a som asi rád, že toho veselšieho od otca je viac.

 

Ale na druhej strane sa dá povedať, že aj keď sa ľudia smejú na vašich hrách, viete si v nich aj rypnúť a oni sa zamyslia. V tomto smere píšete aj vážne, ako to chcela mamina. 

Ja píšem správy o živote a keď píšete správu o živote, je to aj o tom, aj o tom. Nie je to vždy len veselosť a zábava, že sa budeme chytať len za pupky, ale je to niekedy aj tak, že by sme sa mali chytať za hlavy. A vtedy som v divadle rád. 

 

Čo vaši rodičia povedali na to, keď ste sa začali uberať týmto divadelným smerom?

Mám taký dojem, že spočiatku bola mama rada, že som pán učiteľ a že mám seriózne povolanie. Ale ja som bol pánom učiteľom veľmi krátky čas, štyri a pol roka. A už vtedy som vymýšľal a hrával svoje divadlo, pretože som vedel, že s ním musíme niečo urobiť a predstaviť sa svetu. Úspešnejšie ako v prvej hre, pretože tá neznamenala veľký úspech, skôr naopak.

 

Keď hovoríte, že ste boli učiteľom, ktoré predmety ste vyučovali?

Slovenčinu a dejepis, to mám na fakulte kombináciu. 

 

A aký ste boli učiteľ? Boli ste skôr kamarát alebo pedagóg?

Práve predminulý týždeň mali stretnutie po päťdesiatich rokoch tí moji poslední žiaci. Pozvali ma a veľmi som ľutoval, že som nešiel. Vždy, keď majú stretnutie po piatich alebo desiatich rokoch, mám predstavenie. Raz som po predstavení sadol do auta a išiel tam, ale bolo to už v noci a už to bolo troška iné, ako keď tam človek príde na čas. A akurát dnes som si rozbalil poštu a bol v nej podpis všetkých tých žiakov, toľko ich tam bolo... A k tomu poslali cédečko s fotografiami, ako sa tam zabávali, a ďakovný list. Dodnes ich stretávam. Snažil som sa byť jeden z nich. Myslím, že ich to ohromne bavilo a tešilo, aspoň tak ako mňa.  

 

Keď sme už pri študentských časoch, s hrou Jááánošííík ste vystupovali svojho času po slovenských internátoch. Bývali ste aj vy na nejakom?

Ja som býval v Nitre. Vtedy nedávali internáty ľuďom, ktorí boli do 40 alebo 50 km a do Radošiny z Nitry je to tridsaťtri kilometrov, takže som tam musel bývať. Ale na druhej strane som rád, pretože som tam stretol kopu zaujímavých ľudí. Bolo tam divadlo malých javiskových foriem, čo bolo v 60.tych rokoch nesmierne populárne, z týchto divadiel vzniklo aj naše divadlo. Boli tam jazzové večery, vydávali sme časopis, takže sa tam žilo veľmi intenzívne. Dodnes keď v Nitre hráme, stretávam spolužiakov, ale aj profesorov a ľudí, ktorí mi mali vtedy čo povedať a som veľmi rád, že som sa od nich veľa naučil. 

 

A len tak pre zaujímavosť a pre nitrianskych študentov, ktorý to bol internát? 

Myslím, že teraz je tam Krajské zastupiteľstvo, ale vtedy to bol Krajský národný výbor, z ktorého sa potom stala Pedagogická fakulta. A ja som býva na izbe číslo 100. Pedagogická fakulta bola nová a z internátu sme chodili do všetkých kútov, pretože seminárne a prednáškové miestnosti boli roztrúsené po celej Nitre. Ale my sme to odtiaľ mali všade blízko.

 

Okrem pedagogiky ste vyštudovali aj novinárčinu. 

Keď som skončil učiteľstvo, okresní funkcionári neboli na začiatku sedemdesiatych rokov bohvie ako pozitívne naladení na naše divadlo, skôr  naopak, boli takzvané previerky. Slovom, dvadsaťjeden rokov sme nemohli do topoľčianskeho okresu vojsť s naším divadlom. Takže sme sa potulovali po internátoch, kde sme hrávali a ja som začal pracovať v učiteľských novinách. Vtedy som začal študovať na postgraduálnej a filozofickej fakulte novinárstvo a v 1977 som skončil záverečnou prácou.

 

Herec, novinár a učiteľ. Všetky tri profesie majú spoločné to, že ich hlas počuť, človek hovorí k masám. Nevybrali ste si túto trojkombináciu podvedome preto, lebo ste chceli niečo ľuďom povedať?

Ja som už hovoril veľakrát, že ako ochotnícky herec a režisér som sa nadchýnal myšlienkami šikovných dramatikov, ktorých sme hrávali. Bol to Goldoni, Agatha Christie, ale aj z našich Chalúpka, Tajovský... Dobrí dramatici, ale bolo mi strašne ľúto, že to neboli moje myšlienky a vždy som chcel ja sám povedať také niečo za seba a hlavne za tie roky, ktoré sme žili, za tú dedinu alebo mesto, za nás. A tak som sa o to pokúsil a zistil som, že to zaujíma aj druhých. Lebo nič nie je horšie, ako keď má človek nejaké myšlienky, a tie myšlienky nikoho nezaujímajú. Alebo sú také nejaké všelijaké. 

A keď sa ich podarí ešte niekedy vysloviť aj vtipne a pridáte k nim povedzme nejakú pesničku, šansón, zrazu zistíte, že to niekoho zaujme, a dokonca vám to povedia. A keď vám to inak nepovedia, povedia vám to potleskom alebo smiechom a vy zistíte, že ste medzi svojimi. Ani neviete ako, zrazu ste medzi ľuďmi, ktorým rozumiete a ktorí rozumejú vám. Vtedy začína divadlo.

 

A nikdy ste sa nebáli, že vám dôjdu nápady, alebo že sa začnete opakovať?

Neprišlo mi to na um. My máme v divadle ostražitú službu, opakujem to našim už niekoľko rokov: Keď zistíte, že píšem niečo, alebo hovoríme na tom javisku niečo, čo nechcete hovoriť, alebo sa vám zdá, že je to také z druhej, tretej ruky, alebo sme to už hovorili, povedzte mi to. Nebudeme to hovoriť. Nestalo sa zatiaľ. A to nie je preto, že by si ma tak vážili, alebo že by im to bolo jedno, to vonkoncom nie. Keď tu sedíme a čítame prvýkrát text, sú to veľmi zaujímavé debaty o všetkom možnom, čo žijeme aj my, nielen autor. Ja žijem s nimi. Na mňa padlo len to slovo, že to dám dohromady a napíšem, ale my to potom o chvíľu budeme hovoriť večer na javisku, my všetci ideme s kožou na trh. Oni budú tí čašníci spolu so mnou, ktorí to budú večer servírovať tým divákom a buď ich to bude zaujímať, alebo nie. To znamená, že by sme si mali veľmi dobre rozmyslieť, pretože keď ich to nebude zaujímať, nabudúce neprídu a my nie sme štátne divadlo. My sme súkromné divadlo a keď neprídu nabudúce, tak to by bola pre nás katastrofa.  

 

Raz ste povedali: „Nerobím nič iné celý život, len sa o to usilujem, aby sme na javisku nehovorili to, čo nikoho nezaujíma.“ Podľa čoho viete, kedy ľudí zaujímate?

To vám poviem celkom presne. Cítite to. Postavíme sa na javisko a od prvej vety to všetci cítime. Asi to najhoršie publikum, ktoré existuje, je to, ktoré si nekupuje lístky, ale dostane ich od niekoho zadarmo. Podnik kúpi lístky svojím zamestnancom alebo niekto pre kohosi, chce im urobiť radosť, aj keď viacmenej ju chce urobiť sebe. On má z toho radosť, ale tí druhí, keď to dostanú zadarmo, tak sa k tomu tak správajú. Ale keď tu pred dvomi dňami ľudia stáli v takom dlhočiznom rade, tí, ktorí si to tu odstáli, tí majú k tomu lístku iný vzťah. Vedia, na čo idú. A tešia sa spolu s nami, ako to večer bude fungovať. Ako ten ohník rozkúrime, ako sa všetci budeme pri ňom hriať a ako nás to bude tešiť, že je nám fajn. A my to od prvej vety všetci cítime, že takto to je.

 

Asi to je čudná otázka, ale vždy som premýšľala, či nás z osvetleného pódia vidíte, ako sa tvárime, alebo vidíte len tmu.

Ja to cítim. Nemám si to kedy všímať, iba niekedy, prvý alebo druhý rad. Ako keď som videl raz jedného ministra. Asi ho to nezaujímalo, lebo si vytiahol manikúru a začal si obstrihávať počas predstavenia nechty. Tak som nevedel, či mám pokračovať, alebo nie, potom ho videli aj ostatní, aj tým to bolo trápne. Ale on nedával najavo nám, že ho to nezaujíma, on hovoril o sebe. To sú také extrémy. Ale cítime divákov a cítime najmä tých veľmi pozitívnych, takých, ktorí do toho divadla prišli aj z diaľky. Máme divákov povedzme v Prahe, ktorí už 25 rokov sedia na každom predstavení. Vždy si kupujú si lístky a pekne majú svoje miesta. Dnes večer tu bude sedieť zase ten divák, jeden, dva, tri, (Štepka počíta neviditeľných divákov) tretí zľava, ktorý sedí na každom predstavení. Sú takí najvernejší fandovia, ktorí chcú vidieť všetky alternácie, zažiť tú atmosféru v iných predstaveniach, nie len v tomto. Takých mám rád, pretože s takými si veľmi dobre rozumieme a sú akoby súčasťou našej divadelnej rodiny.