Od mníšok k advokácii

Na úvod možno „netypická“ otázka – čo vás motivovalo stať sa advokátkou?  

Určite to neboli americké seriály z právnického prostredia, Matlock a pod. alebo ako si väčšia časť verejnosti myslí, vidina nadštandardného zárobku. Môjmu otcovi sa podarilo vštepiť mi ideu, že právnické vzdelanie by malo patriť k všeobecnému rozhľadu každého človeka. Neviem či aj chcel, aby som išla aj ďalej touto cestou, ale podporoval ma. Právo je veľmi široká oblasť uplatnenia sa, a nemám na mysli len tradičné právnické povolania v sfére justície, advokácie, notárstva, exekúcie, prokuratúry, štátnej správy a pod. Znalosť práva zúročíte v každej a nielen pracovnej životnej oblasti. Ja som dala prednosť advokácii, pretože je mi najbližší jej zmysel. Navyše hľadanie príčin, dôvodov, vysvetlení a analyzovanie konaní každého je asi moje hobby.

 

Dá sa teda povedať, že je toto povolanie vašim detským snom alebo ste snívali o niečom úplne inom... 

Detské sny sa len málokedy podarí dotiahnuť do štádia ich realizácie, pretože prejdú sitom racionality, prekážok, fyzických a duševných kvalitatívnych daností a podobne. Ak by takéto sito neexistovalo, bola by som zaručene potápačom alebo  podmorským výskumníkom, či učiteľkou v materskej škole.

 

Pri vašej práci sa stretávate s emóciami, do akej miery musí byť advokát „chladný“?

Tak toto slovo nepoznám. Právo žije, ak sa aplikuje alebo porušuje v živote každého z nás. A kto má život bez emócií? Nemožno právo zbaviť emócií, možno im len dať kultivovaný a sofistikovaný obraz a v takejto podobe ich začleniť do pracovného produktu advokáta.

 

Stalo sa vám, že ste museli odmietnuť prípad práve s emocionálnych dôvodov?

Každý má právo na poskytnutie právnych služieb, ako aj na uplatňovanie svojich práv, tu sú moje emócie irelevantné. Ak klienta odmietnem, dôvodom je časová zaneprázdnenosť, nie emócie. Samozrejme sú aj dôvody, pre ktoré je advokát povinný prípad odmietnuť (§ 21zák. 586/2003 Z.z.), ale emotívne dôvodu medzi nimi nie sú.

 

Mnohým ľuďom je život a práca advokáta neznámy, ako vyzerá váš „bežný“ pracovný deň?

Na mojej práci je bežné, ale i zaujímavé práve to, žiadny deň nie je bežný. Každý klient i jeho prípad je iný. Nič nefunguje podľa zabehnutého scenára. Stretnutia a rozhovory s klientmi, s protistranami strieda zhromažďovanie podkladov, vypracovávanie  právnych analýz, stanovísk, účasť na pojednávaniach a samozrejme cestovanie z miesta na miesto.

 

Vaše povolanie je časovo náročné. Ako a kedy zvyknete relaxovať?

Každá manuálna práca je pre mňa relax, aj keď len čiastočne, pretože myšlienky zaťažené prácou plynú a  spracúvajú údaje ďalej. Zopár chvíľ, pri ktorých dokážem úplne „vypnúť“, mi vie pripraviť jedine dcéra a manžel, i keď nie súčasne alebo tanečná hudba, ktorá ma takmer vždy vyslobodí od fyzickej strnulosti intelektuálnej práce.  

 

Čo pre vás znamená práca, kto alebo čo vám v živote „zaberá najviac času“?

Ak by som nebola aj matkou, asi by mi práca vyplnila celý život. Našťastie tomu tak nie je. Dúfam však, že sa prírodovedecké štúdie o fungovaní ženského mozgu nemýlia, ak tvrdia, že ženy dokážu robiť viac vecí naraz. Som presvedčená, že tým nemali na mysli len súbežné varenie, upratovanie, starostlivosť o deti a manžela. Takže po tradičnej pracovnej dobe v pracovnom dni mám pocit, že sa v mojom živote prelína súčasne toľko činností, že ich presné časové rozčlenenie ani nie je možné. Môžem však povedať, že najviac času v pracovnom i súkromnom živote mi zaberá vysvetľovanie. Najviac ma však pripravuje o energiu pri práci, ak očakávam, že môj komunikačný partner by mal mať vzhľadom na jeho funkciu, či pracovné postavenie, právne vedomie alebo aspoň logické myslenie avšak z mne neznámeho dôvodu tomu tak nie je. Tak komplikujem prácu ja jemu a on mne. To je skutočná strata času. 

 

Čo vám spôsobuje v živote radosť?

Môj deň sa začína i končí s radosťou. Nie však preto, že by bol môj život reťazou šťastných udalostí. Verím však, že všetko v našom živote nesie určitý pozitívny potenciál a slúži k môjmu duchovnému rastu. A tak aj pristupujem ku všetkému, čo robím alebo som okolnosťami „nútená“ robiť. Moja odpoveď by však nebola úplná, ak by som nepovedala, že najväčším katalyzátorom radosti každej ženy sú jej deti a pozitívna „stopa“, ktorú matka v živote svojich detí vytvára. V pracovnej oblasti je pre advokáta najväčšou radosťou nielen pozitívny výsledok v prípade, kde ho nečakal ani klient, ale v súčasnosti hlavne ak viete, že vaše argumenty prechádzajú len „lustráciou“ práva a zákona, bez iných nežiaducich vplyvov. 

 

Ako sa dá skĺbiť vaše povolanie s rolou matky a manželky? 

Neviem, stále sa to učím. Niekoľko rokov to zvládam spôsobom, že absolútne eliminujem čas pre seba. Musím priznať, že spočiatku som bola na pochybách a ani teraz si nie som istá, či je možné, či v danej chvíli neochudobňujem o seba dcéru alebo manžela a inokedy zase svoju profesiu. Cítim však, že každým dňom som bližšie k odpovedi aj na túto otázku. Keď sa k nej dopracujem, prezradím.

 

Zvláda rodina vaše vysoké nasadenie?

Každá práca zasluhujúca odmenu by si mala vyžadovať nielen vysoké nasadenie. To je navyše základnou povahovou črtou môjho manžela a deti robia vždy všetko s vysokým nasadením, takže dúfam, že sú tolerantní aj k tomu môjmu. 

 

Do akej miery ovplyvnila rodina váš život?

Moja rodina mnohým pripomína seriál „Step by step“. Pre môjho otca i mamu bolo manželstvo, z ktorého pochádzam druhé, takže som získala z otcovej strany troch súrodencov a z maminej strany sestru. Rodičia veľmi aktívne pracovali na tom, aby sme všetci mali prirodzené milujúce vzťahy, i keď ma s nimi delí jedna generácia. To pravdepodobne v najväčšej miere ovplyvnilo do budúcna nielen okruh mojich známych a priateľov, ale i výber partnera. Od malička som nachádzala spoločné témy a porozumenie s ľuďmi, ktorý boli výrazne starší.  Keďže moji súrodenci boli starší o generáciu, rodičia boli o dve. Vždy mi vraveli, že môj príchod im vrátil mladosť. Naopak mňa prenasledovali v detstve nočné mory. Bála som sa, že ich vyšší vek musí znamenať, že o nich prídem skôr ako iné deti. Až po úmrtiach rodičov niektorých mojich spolužiakov som sa relatívne upokojila. Choroba a smrť niekedy na vek nehľadí. Ja som rodičom darovala „mladosť“, oni mne svoju duševnú zrelosť.     

 

Podľa čoho si vyberáte priateľov?

Podľa ich prístupu v ťažkých životných až hraničných obdobiach. V takýchto skúškach obstáli dve osoby, jedna je mojou priateľkou 33 rokov, druhá 21.

 

Čo považujete v živote za najdôležitejšie?

Keď poviem zdravie, nemyslím tým obľúbené klišé, ale fyzickú a duševnú harmóniu a rovnováhu ľudského organizmu nielen v pozícii jednotlivca, ale aj ako jeho súčasť určitého spoločenstva. 

 

Každá žena má svoje „vášne“ – aké sú tie vaše?

Myslím, že ľudské, ale aj ženské.

 

Móda patrí do života každej ženy – podľa čoho si vyberáte oblečenie?

Nemyslím, že móda patrí do života každej ženy. Spolieham sa na prirodzený vkus a zmysel pre estetično. Móda ma nezaujíma. Radšej volím nadčasové a vkusné línie s dôrazom na detail, ako by som sa násilne podrobovala diktátu módy. Sezónne záležitosti nepreferujem, neznamená to však, že ma z nich niečo neosloví natoľko, aby som nezaradila do svojho šatníka. Módny marketing manipuluje ľuďmi, oberá ich o vlastný názor, mne nerobí problém povedať nie. Napriek tomu sa týmto prístupom podarilo niekoľko krát neúmyselne „predbehnúť“ trendy o pár sezón.

 

Ako by mala chodiť oblečená advokátka?

V tomto by som skutočne nechcela slúžiť za vzor. Advokát by mal svojím vystupovaním, vrátane celkovej úpravy zovňajšku, prispievať k dôstojnosti a vážnosti úkonov, ktorých sa zúčastňuje, ako aj k vážnosti advokátskeho povolania. Život je však príliš krátky na to, aby som sa upísala výlučne jednému štýlu odevu, požiadavky na advokáta si vykladám voľnejšie. Takže moje odievanie je iste pestrejšie a nekonvenčnejšie, ak nemám v dennom programe rokovanie s klientmi alebo účasť na pojednávaní.

 

Preferujete skôr elegantný alebo športový štýl?

Viac - menej elegantný, ale s výnimkami.

 

Ako si udržiavate postavu? Držíte diétu?

Keďže mám manžela, ktorého apetít mi z nezdravých jedál nič nenechá, z toho čo zostane nie je umenie nepribrať. Takže diéta nie je nutná. 

 

Ktorý film alebo kniha vás dokážu príjemne naladiť a ktoré rozplakať?

Film je v mojom živote na poslednom mieste, na rozdiel od kníh, ktorými ma vždy zásoboval môj otec. Presne vedel kam sa uberá a kam sa má uberať moje poznanie. Obaja sme sa orientovali psychologicko-filozofickým smerom. Nič  „dovolenkové“ u mňa nenájdete. Posledné roky som sa však viac približovala k svojej duchovnej podstate a to aj pri výbere literatúry. Vďaka tomuto smerovaniu som mohla byť oporou i môjmu otcovi v jeho posledných chvíľach. Ani film ani kniha, len poznávanie života ma môže príjemne naladiť alebo rozplakať. 

 

Podľa čoho si vyberáte miesto a termín dovolenky?

Miesto volím podľa optimálnej teploty vody, vzduchu, kvality poskytovaných služieb, dĺžky letu a spôsobu zvolenej formy oddychu. Termín určuje môj diár, resp. jeho „plné a plnšie“ strany.

 

Ktorý šport obľubujete?

Pri ktorom netečie krv alebo pot. Aspoň nie príliš. 

 

Ženy nezvyknú byť „technické typy“ – ako je to s vami? Ktoré technologické vynálezy používate a podľa čoho si ich vyberáte?

Som užívateľsko-technický typ. To, čo potrebujem v práci a v domácnosti ovládať viem a ostatné ma nezaujíma ani teoreticky. Techniku vyberám podľa spoľahlivosti a požadovanej funkčnosti, nepotrebujem, aby za mňa prístroje dýchali alebo chodili, všetky bežné obsluhovať viem. 

 

Aký máte vzťah k viere, náboženstvu a cirkvi?

K viere i náboženstvu pozitívny, vzťah k cirkvi je ovplyvňovaný jej aktuálnym smerovaním. Ranné obdobie mojej viery bolo formované nielen rodičovskou výchovou, ale aj návštevami dominikánskeho kláštora, v ktorom moja prateta žila a pôsobila ako predstavená. Prostredie, ktoré žilo nesebeckou láskou v jej najprirodzenejšej podobe, obetavosťou, pracovitosťou a neuveriteľnou duchovnou harmóniou vo mne vzbudilo túžbu byť človekom žijúcim podľa božích pravidiel. Myslela som si, že takýchto ľudí zhromažďuje vo svojich radoch cirkev. Preto som nekriticky a poslušne prijímala božie slovo sprostredkované služobníkmi cirkvi, v nádeji, že je to cesta k duchovnej dokonalosti. Precitla som, keď sa pán farár – moja duchovná autorita, pri spovedi zaujímal viac o to, čo mám pod blúzkou ako o moje detské hriechy. Keď ma ešte na dôvažok označil za príčinu všetkých mužských hriechov a nečistých myšlienok. Som však presvedčená, že i túto skúsenosť mi sprostredkoval Boh, aby som pochopila, že viera, náboženstvo a cirkev nie sú synonymá a niekedy si môžu byť veľmi vzdialené. Nasledovalo obdobie hľadania a preciťovania, ktoré ma doviedlo k viere i k životnej filozofii oslobodenej od umelo vnesených a neprirodzených prvkov, preto ňou už nemôže nič otriasť.        

 

A váš postoj (názor) k iným svetovým náboženstvám?

Moji priatelia sa hlásia nielen ku kresťanskej viere, ale mnohí sú i z radov židov a moslimov. Okrem toho, že žijeme podľa zhodných mravných a morálnych zásad, máme spoločné i presvedčenie, že náboženstvo i cirkev vytvárajú ľudia, no Boh je len jeden. Cirkev je žiaľ často viac o politike ako o viere. Moja tolerancia a spoločná reč sa samozrejme netýka akýchkoľvek foriem extrémizmu, ktoré sa nevyhýbajú žiadnemu náboženstvu alebo svetonázoru. 

 

Zaujímate sa o politiku?

V nevyhnutnej miere, nútená aktuálnymi okolnosťami. Želala by som si, aby sa bežný občan cítil vo svojom štáte tak, aby nemusel každý deň pri správach sledovať, či sa už konečne niečo zmení. Politika ovplyvňuje naše životy, ale nemala by nám slúžiť ako výhovorka pri zdôvodňovaní našej  pasivity.  

 

Čo si myslíte o ženách v politike?

Ak by si politici nechali radiť od svojich žien, nemuseli by sa ženy presadzovať v politike.  

 

Má politika a právo podľa vás určitý vzťah? 

Vzťah mali, majú aj budú mať. Bolo by však krásne, keby bol tento vzťah horizontálny a nie vertikálny. Najviac sklamania prežívam pri sledovaní legislatívy, či už ide o nové normy alebo ich novelizácie. Ich častá „účelovosť“ je žiaľ neprehliadnuteľná.