Milovala som ho, no deň pred našou svadbou som si uvedomila jedno: Toto ma prinútilo celú záležitosť za noc odvolať

Niekedy láska nestačí

Petra sa s Jakubom stretla ešte dávno. Počas vysokej školy boli vždy len kamaráti, no v poslednom ročníku akoby v nich odrazu vyhrala vzájomná náklonnosť, ktorá bola silnejšia než len obyčajné priateľstvo. Jednoducho si uvedomili, že ak sa ich životy po štátniciach rozdelia, už nikdy si k sebe nenájdu cestu. A tak sa jednoducho poddali citom a začali si spolu.

„Jakub bol moj najlepší priateľ, moja spriaznená duša a milenec v jednom. Ani som si neuvedomila ako ľahko a prirodzene sme sa z čisto kamarátskeho vzťahu dopracovali k tomu, že sa z nás stali rovnocenní partneri. Mala som pocit, že sme takto získali niečo úplne úžasné. Ako inak sa dá nazvať vzťah, ktorý vznikol z úprimného porozumenia a priateľstva a prerástol v skutočnú lásku?“  tvrdila Petra, ktorá si myslela, že konečne našla osobné šťastie.

Inšpirujte sa: Keď sme sa stretli, sľuboval mi aj nemožné: Až po dvoch rokoch vzťahu som podľa tohto zistila, že ma len zavádzal

„Ani neviem ako a pár mesiacov chodenia sa odrazu zmenilo na päť dlhých rokov. Každý nás už pokladal za dokonalý pár, s rozprávkovými začiatkami a úplne ideálnym vzťahom. Začali sme predsa ako kamaráti a teraz sme boli šťastný pár, ktorý navonok pôsobil akoby ani nemal chybu.  Preto v momente, keď ma Jakub na naše šieste výročie požiadal o ruku, nikto nebol prekvapený alebo zaskočený. Všetci to tak nejak čakali.  Aj ja som bola šťastná. Aspoň som si to myslela. Je to predsa to, čo som vždy chcela. Až dovtedy, kým nebolo pár dní do svadby a ja som začala premýšľať.“ spomína Petra, ktorá odrazu začala mať pochybnosti. Nie o sebe či o Jakubovi, ale o ich spoločnej budúcnosti.

Keď si uvedomíte jedno...

„Zrazu mi došlo, že sme sa v podstate za posledných päť rokov nikam neposunuli a jediné, čo sa na našom vzťahu za posledné obdobie zmenilo, bol fakt, že som chystala obrovskú svadbu a na ruke som mala diamantový snubný prsteň.  Pamätám si, že som sedela na posteli, večer pred samotnou svadbou a obzerala som sa len tak, okolo seba. Uvedomila som si, že som vo vzťahu, ktorý nevznikol z vášne či obrovskej lásky, vo vzťahu, ktorý je už dlhodobo rovnaký a nedrží ho pri živote pocit, že bez Jakuba nemôžem žiť, ale skôr fakt, že som si na jeho prítomnosť zvykla. Iskra, tak sa tomu hovorí. Tak sa hovorí veci, ktorú náš vzťah nikdy nevidel a ja som ju nikdy necítila. Ani raz za 5 rokov a teraz som sa z večera do rána mala stať manželkou muža, ku ktorému v podstate okrem náklonosti a dôvery necítim nič viac.“

Mohlo by vás zaujímať: Môj partner mal pocit, že ho nútim do svadby: Vyústilo to do nezhôd, pritom stačilo vyjasniť si na začiatku túto jednu vec

Petra si odrazu predstavila, ako môže takéto manželstvo vyzerať o desať či pätnásť rokov.  Predstavila si, že povie áno a na druhý deň sa zobudí s pocitom, že sa zaviazala sľubom životu, ktorý jej nič nedáva a k človeku, ktorého má istým spôsobom rada, no životnú lásku si predstavuje inak. Mal by to byť predsa ustavičný boj s prekážkami, ktoré však v záujme hlbokého citu nakoniec pár dokáže prekonať a stane sa silnejším. A nie stagnovať a nakoniec sa vziať, lebo by sa patrilo.

„Nemohla som takto ďalej. Celú svadbu som z hodiny na hodinu zrušila a dala som zbohom životu, ktorý som doteraz viedla. Uvedomila som si, že mám len jeden život a nasilu v ňom držať ľudí len preto, aby sme s nimi nestratili kontakt, je úbohé a patetické.  Energia sa dá vložiť aj do niečoho dôležitejšieho. Napríklad do samej seba a hľadania skutočného vzťahu. Plného vášne, iskry a šťastia.“