Nevedela som, čo ďalej, tak som navštívila vešticu: Prišlo mi to zaujímavejšie, ako terapia

Ľudia riešia rovnaké situácie rôzne. Ja som sa rozhodla navštíviť vešticu... Na začiatok musím uviesť, že som skôr skeptický typ človeka, dlhé roky som niečo podobné zavrhovala. Stále s tým do určitej miery bojujem, ale počuť od cudzieho človeka, ktorý vás nikdy nestretol veci o tom, čo by vás malo čakať, to musí predsa lákať každého. Navyše, prišlo mi to zaujímavejšie, ako klasická terapia. 

Mnoho známych sa ma pýtalo, či sa nebojím, že mi povie niečo zlé. Úprimne, nerozmýšľala som nad tým. Vedela som len, že potrebujem akési uistenie, že bude všetko čoskoro dobré a nad tým, že by mi náhodu povedala, že ma čaká niečo zlé, som ani na sekundu nepomyslela. A povedala.

V momente, ako som si sadla za stôl a tá milá stará babka mi podala malého turka, pýtala som sa samej seba, čo tu robím... Najhoršie je to čakanie, kým káva vychladne a môžete ju vypiť. Predsa len nechcete nič o sebe prezradiť, aby ste potom nepochybovali o tom, čo vám povie. Keď kávu konečne dopijete a čakáte na prvé slová, ktoré z nej vyjdú, takmer nedýchate. „Máte to tu naozaj divoké,“ bolo prvé, čo povedala, keď pozrela na dno šálky. Priznávam, zamrazilo ma. Ale len na sekundu. Potom začala rozprávať o všetkom, čo robím, čo sa u mňa zmenilo a čo ma čaká. A sedelo to. Náhoda? Možno... Ale prekvapivo ma to začalo upokojovať.

Mohlo by vás zaujímať : Životná kríza ako výzva: Toto sú lekcie, ktoré dostávame a robia z nás silnejšie osobnosti

Pokračovala presne tým, čo som chcela počuť. Takže po dvadsiatich minútach som bola pokojná ako už dávno nie. Dokonca ma pobavila vyhlásením, že ak sa teraz vydám, bude zo mňa zlá manželka. To ma naozaj veľmi neprekvapilo. Naopak, prekvapená som bola z opisu svojho manžela z veľmi vzdialenej budúcnosti. O desať rokov starší partner, ktorý bude mať jedno nepodarené manželstvo za sebou. No neviem, či takto som si predstavovala toho „pravého“, ale budiš...  Samozrejme som miestami tŕpla, že či z nej nevyjde aj niečo zlé. A potom to prišlo. „Čaká vás v rodine tragédia...“ To bola druhá vec, pri ktorej som takmer nedýchala. Ale opäť len na sekundu, pretože vďaka môjmu skepticizmu som si niečo podobné odmietala pripustiť. Takže z hodinovej návštevy som si zobrala len tie pozitívne veci s vedomím, že to pokojne môžu byť len rečičky, ktoré sú ďaleko vzdialené od pravdy, ale vo svojej podstate splnili účel, pre ktorý som sa tam rozhodla ísť. 

Prečítajte si: 10 dôkazov o tom, že naše myšlienky sú hmotné: Takto s nimi narábame!

A či by som to vyskúšala znova. Keby som sa ocitla v podobnom stave ako posledné týždne, možno áno. Ale nemyslím si, že takáto „terapia“ je pre každého. K vešticiam odporúčam chodiť ľuďom, ktorí majú k tomu rovnaký postoj ako ja.