Ľubomír Dobrovoda: Najradšej posielam kritické vinše

Hovorí jasne a bez zábran a v jeho hlase cítiť aj detskú úprimnosť, ktorá mu priniesla úspech ako spisovateľovi. Z jeho kníh Ja, malkáč a Ja, veľkáč vedia mladí čitatelia celé pasáže naspamäť, a tak sa niet čo čudovať, že v televíznej ankete Moja naj kniha získal druhé miesto - hneď po Dobšinskom.

Uplynulo päť rokov od vydania úspešného Malkáča. Čo ďalej?
Nič. Finita la komedia! Teda, koniec srandy. Svet ma valcuje a mne sa zdá, že ako starnem, strácam humor a viac sa uzatváram do seba. Voľakedy som sa napríklad vedel váľať od smiechu nad stupídnymi televíznymi reklamami, dnes ich vypnem a nedokukám film. Škoda, nie? Čo sa týka Malkáča a Veľkáča, nemám potrebu pokračovať. Dokázal som si, že viem napísať knižky, ktoré sú fajn, a to ma uspokojilo. Ďalej budem už len žiť z mŕtvolky malého Ľubka Dobrovodu vo mne - ako upír.

Máte už aj dosť slávy? 
Chvíľu bolo veľmi fajn byť kvázi celebritou, byť v Smotánke, vidieť sa v telke, čítať so sebou rozhovor. Moja mama to zbožňuje, najmä ona bola šťastná, samozrejme, že aj ja som si to užíval. Presne tak ako každý bezvýznamný nímand, čo sa odrazu dostane trocha dopredu. Poznáte tých malých "romákov", čo vyskakujú pred kamerou, aby sa zbadali a mávajú odušu. Tak, asi tak. A ako hovorí Warhol, už som si tých svojich päť minút slávy vychutnal. Ja som si užil svetskej slávy presne toľko, koľko si jej človek užiť má.

Malkáč vás priviedol až na divadelné dosky. Nebudete pokračovať napríklad ako herec?
Malkáča hrajú v Prahe. Zopárkrát som tam vystúpil a na predscéne vystupujem aj v Astorke, kde Česi s Malkáčom hosťujú. Som ten typ, ktorého niečo začne strašne baviť, ale rýchlo ho to aj prejde. Nedokážem stále opakovať to isté, preto by som ani nemohol byť hercom. Rád napríklad rozprávam historku tri-štyri dni a potom na ňu zabudnem. Ak ju niekto chce počuť, darmo, už si nespomeniem, prípadne ju poviem inak, podľa nálady. Niekedy, keď je Ľubo smutný, je aj z veľkej srandy "setsakra uslzená povídaná".

Máte nachystané vždy nové historky? Ľudia ich od vás čakajú.
Niekedy aj tŕpnu. Nedávno som bol v televízii v súťaži o naj knihu a tam mi radšej ani nedali mikrofón. O mne si totiž ľudia myslia, že som nevyspytateľný a že ktovie, čo neočakávane a prostoreko poviem. Tak to však vôbec nie je, mňa iba strašne vytáča, keď sa niekto na niečo hrá, štylizuje sa a vy na ňom vidíte, že taký v skutočnosti nie je. To je vec, na ktorú občas poukážem. Na takú tú hnusnú premúdrenú pretvárku. Vidím blba, čo neprečítal ani šlabikár, a on, teda blb, sa oháňa Descartom či Homérom. V tej chvíli ma berú všetci čerti.

Akým spôsobom sa k vám dostáva ohlas vášho literárneho úspechu?
Tým najlepším. Nie som na internete, a tak mám jedinú možnosť: priamy kontakt s ľuďmi. Niekto ma zastaví na ulici a prihovorí sa mi: My vás čítame v Cíferi na dvore, vy ste strašné hovädo, nehnevajte sa! A ja sa na tú pani nehnevám ani trochu, naopak - byť hovädo je úžasné.

Ste na spisovateľa dosť nápadný zjav...
Mne sa zdá, že aj pán Mitana, ktorý vyzerá ako čert, čo vyletel z pekla, je nápadný zjav, alebo Ľubo Feldek, ktorý vyzerá ako stelesnená esencia spisovateľa. Ja nemám pocit, že som nápadný. Niekedy možno pôsobím dojmom veselého kumpána, ale to je to české v mojej náture: viem si zo seba robiť absolútnu srandu a viem vždy nájsť slabé miesto, z ktorého sa dá "robiť prdel". Ja som viac-menej glosátor. Nedokázal by som napísať sci-fi alebo ságu typu Večne spievajú lesy. Vždy mi bude bližšia Betty MacDonaldová s knižkou Čo život dal a vzal. Ale Lesy sú krásne čítanie! Tí chlapi v nich sú tak parádne napísaní, že sa ich trochu bojím, po takej veľkej literatúre mám vždy strašne slávnostný pocit: tým, že ju prečítate sto rokov po jej vzniku, odobrujete jej nesmrteľnosť. Čo tam po knižke dnes slávnej, po ktorej o pár rokov neštekne ani pes. Totiž na literatúre je najúžasnejšie to, že "hovädziny sa rozplynú do nikam," nech sa do reklamy narve neviemkoľko prachov.

Často vás vídať práve s Ľubomírom  Feldekom, ktorý je oveľa starší ako vy. Čo vás zblížilo?
Dnes je veľa ľudí, ktorí sú vynikajúci vo svojom odbore, ale na nič iné už nemajú čas. Začína sa doba špecializácie, ľudia nemajú čas vyjsť z ulity svojho zamestnania, stýkajú sa s rovnako zameranými ľuďmi. Ľubo je všestranný. Je nesmierne klasicky vzdelaný, ale má aj obrovský rozhľad. Vie zhrnúť podstatu do piatich viet,  je vynikajúci fabulátor, glosátor, nepoznám vtipnejšieho človeka, ktorý vie reagovať na všetko. Všimol som si, že keď rozpráva o nejakom človeku z histórie, onedlho o tom človeku hovoria všetci.

A ako vás prijala vaša literárna generácia? Uznávajú vás aj rovesníci?
Čítal som knižku Verony Šikulovej a veľmi ma oslovila. Zoznámil som sa s ňou a sme kamaráti. Inak, Slovensko je krajina skupiniek. Aj Česko je také, ale predsa - Česi sú väčší individualisti. U nás sa naplno funguje v skupinkách a tie skupinky hrajú samy na seba - sú napríklad skupinky, ktoré berú granty, sú skupinky, ktoré robia to alebo ono. Ja nepatrím nikam. Mnoho kolegov ma možno ani nepovažuje za spisovateľa a majú absolútnu pravdu: nikdy som nemal ambície písať múdro, vzletne, myslieť pritom na ďalšie desiatky generácií, ktoré to budú čítať... Možno práve preto - keď toto všetko nechcete - tak sa to stane.

Po niečom ste asi predsa len pri písaní Malkáča túžili?
V tej knihe napríklad ľudia stále nachádzajú veci, ktoré som ja možno ani tak nemyslel a sú tam. Text si žije vlastný život, ale ja som nad ním naozaj veľa rozmýšľal. Dával som si pozor najmä na formu, každú vetu som čítal nahlas. Nech je text hocijako múdry,  keď "nejde do huby", je to martýrium pre čitateľa a ten si neraz zvolí zrozumiteľnejšie médium, ako je kniha. Ja som presvedčený, že aj najťažšia filozofia sa dá písať zrozumiteľne, len je to kumšt. ("Viď, drahý Vilo Sejkspír?") Idem sa zblázniť, keď čítam vývody niektorých našich súčasných mudrcov v novinách, často mám pocit, že čítam skriptá.

V českých literárkach o vás napísali, že ste ľudový rozprávač. Ako ste to prijali?
Napísali, že som kontroverzný autor! Ľudový rozprávač, to bola pre mňa vždy tá najhoršia a najslabšia forma humoru. Keby som bol ľudovým rozprávačom, moja matka by prišla a zabila by ma palicou. Prosím, nie som ľudový rozprávač! Literárky sú však skvelé.

Keby ste boli v parlamente, čo by ste presadzovali? Vyrývali by ste a provokovali?
Ja by som išiel do parlamentu len vtedy, keby som poznal riešenia. Ja sa totiž môžem predvádzať, exhibovať a vykrikovať len preto, že som Ľubo Dobrovoda - sám za seba. Všetko si vypijem sám, nikto z mojej rodiny nebude postihnutý. Len čo by som vliezol do parlamentu, toto by sa skončilo, lebo tam majú byť ľudia, ktorí nie sú exhibicionisti, ale majú recepty na šťastné zajtrajšky. Minimálne.

Posielate priateľom novoročné pozdravy?
Každý rok posielam vianočné a novoročné SMS. Zistil som, že stále je v nich to isté: bojujem proti sobom, bojujem proti mobilným operátorom, bojujem proti Santovi a snažím sa pozdravy držať v kritickom a vtipnom duchu. Vždy sa mi to zdá aj vtipné, ale keď som ich prečítal tohto roku synovi, povedal: "Tak ako minulý rok. Zasa bojujeme, zasa sme v tej opozícii, zasa tam máme toho sobíka..." No nedám sa odradiť, rozpošlem to a ľudia mi odpíšu, že to bolo múdre a skvelé. Iste je to lepšie, ako keď dostanete 15 esemesiek o tom, že v kozube praská ohník a padá sniežik.

Takže sentimentálny nie ste...
Som strašne sentimentálny, to sa na Vianoce musí. Režem kaprovi hlavu a snažím sa, aby pri tom bolo čo najviac ľudí, lebo sa mi to zdá nádherné. Robím hubový koláč, varím hrachovú polievku...

Varíte dobre?
Pre moju rodinu nanajvýš skvele, lebo sú to tradicionalisti, synovia koštujú šalát a chvália, žena  hubový koláč a chváli, dcéra nechváli, lebo do seba tlačí deväť chodov, aby mohla vletieť pod stromček. Viem však, že raz bude variť to isté a hádať sa s nejakým blbcom, že "keď ju má rád, tak filé teda né, u nás bol vždy kapor". No a mama so svokrou jedia a neriešia nič, majú radosť, že sa dožili.

Viete sa spolu dobre zabaviť?
Na Silvestra sedíme pri televízii a nadávame na program, to je takisto tradícia. Minule som videl, že aj seriálový major Zeman povedal na silvestrovský program: "Ti se zase vycajchnovali!" Takže nadávam ruka v ruke s majorom. Nie je to krása? Bohužiaľ, tento rok ideme na Silvestra do Ríma, som z toho hotový, lebo vstupovať do nového roku bez našich šaškov "neni ono", no azda nájdem niečo stupídne aj tam. Koniec koncov, v dekadencii Rimanov nikto neporazil.

Čo by sa vám páčilo na obrazovke?
Ako som už spomenul, ja ako upír žijem z Malkáča. Raz, keď ten Malkáč vo mne definitívne umrie, skončím aj ja, lebo - už nebude dôvod. Čím som starší, tým menej Malkáča vo mne zostáva - už sa nevie tešiť z toho, z čoho sa tešil voľakedy. Kedysi som  napríklad miloval tie strašne slabé seriály alebo filmy, ktoré sa u nás natáčajú. Čím bolo niečo blbšie, slabšie, koženejšie, tým viac som sa na tom bavil. A teraz už vidím, že Malkáč vo mne zomiera, lebo už nie som schopný niektoré veci pozerať a baviť sa na nich.

Politické programy vás zaujímajú viac?
V Česku som žil 16 rokov a 32 rokov svojho produktívneho života žijem na Slovensku. Znamená to, že o väčšine ľudí, ktorí sú u nás v politike a vo verejnom živote, som buď niečo počul, alebo niektorých aj osobne poznám. Čiže mňa nemôžu ničím  prekvapiť. Navyše aj keď nechcem kategorizovať, viem, sledoval som, ako sa robili v deväťdesiatych rokoch tie velikánske peniaze. Úvery sa nevrátili, fabriky sprivatizovali holandské dražby ŠTB, KGB, Klondike "jak" vyšitý. Vždy si budem viac vážiť boháča v Nórsku alebo v Anglicku, tam sa bohatne ťažšie, mantinely sú a boli oveľa tvrdšie. Nepustia.

K čomu sa rád vraciate?
Mám rád staré americké filmy, filmy bez mobilov, bez videokamier, filmy, kde  hlavný hrdina bol zrelý chlap. Napríklad Spencer Tracy, Paul Newman, Marlon Brando. Dnes sú hlavní hrdinovia chlapci do dvadsať rokov. Neverím im. Mám rád Holého, Solana, Jakubiska, Herza, Felliniho. Rád si pozriem Spaľovača mŕtvol, Kachyňove filmy, ale aj slovenské - Smrť sa volá Engelchen, Polnočná omša, Námestie sv. Alžbety... No Pacho, Nevera po slovensky či Sváko Ragan ma  neberú. Moja matka nemala rada nárečia, a tak to do mňa nasadila, že keď počujem nárečie, utekám. Nedávno som videl famózny český film Pouta. V kine som bol - na popoludňajšom predstavení - úplne sám. Zistil som, že napríklad Lukáš Latinák je veľký herec, a keď má možnosť, vie zahrať. U nás talenty zakapú na nedostatku času a neprofesionalitu tvorcov, ktorá ide ruka v ruke so šibeničnými termínmi nekonečných seriálov. Pozrite si však predstavenie Na koho to slovo padne, kde celá partička exceluje v úplne inej polohe. Napríklad Kemka, Miezga, Jakab, Latinák, Kobielsky, to je koncert! Máme veľkých hercov, len niekedy sa stane, že talenty zakapú.

Čo s tým?
To sa zmení veľmi jednoducho. Aj moji synovia, ktorí študujú v zahraničí, už pozerajú anglické seriály a ich vkus je iný. To bude narastať. Buď naša produkcia získa úroveň, alebo sa časom celkom stratí. Zatiaľ sa to ešte nemení, lebo v tejto oblasti zostal najmenej premakaný prúd, ľudia pred obrazovkou sú nenároční. V zahraničí už majú rôzne typy zábavy - jeden muž napríklad takzvanou stand up komédiou o mobile zabaví celý štadión. U nás pokračuje estráda. Konečne sa povolilo slovo hovno a riť, a tak sa toho nevieme nabažiť. Nedávno som videl, ako jeden veľmi známy český herec a jedna veľmi známa slovenská moderátorka sprevádzali odovzdávanie cien za umenie. Bolo mi trápne za oboch. On rozprával staré historky, ani poriadne nevedel, kde je, a ona bola najmä sebavedomá. Latka je, žiaľ, veľmi nízko nasadená a niekto to robiť musí. O program nikdy nejde. Je to len také keckanie a u nás to stačí. Začiatok "kultúrneho programu " sa musí pretrpieť a potom nasleduje opulentná tabuľa, pečené prasiatka, víno, whisky a sóda... Ak naozaj na moderátoroch a bavičoch niečo obdivujem, tak to, že si bez ostychu vezmú fakt ťažké peniaze a neprekáža im, že boli zlí. Mne by to prekážalo. Predávam kvety a zvädnuté ruže by som nepredal, ani keby som mohol. Vidíte, som starý.

Pri prasiatku sa vieme lepšie baviť?
Tam sa predvádzajú šaty, ľudia do seba lejú alkohol a žerú v bielych rukavičkách, ale čo... Neodsudzujem to - mnoho ľudí má vďaka týmto akciám prácu - napríklad taxikári. Baby prevetrajú róby, preperú sa peniaze a podobne.

Často kritizujete... Povedzte, čo by nám mohol celý svet  závidieť?
Všetkých vysokokvalifikovaných a schopných ľudí, ktorí v tom svete sú a majú úspechy. Svet ich prijíma ako veľmi dobrých odborníkov. Bohužiaľ, tí najlepší zostanú vonku, nemajú silu bojovať s klientelizmom a rodinkárstvom a tí, čo prídu z regiónu, idú  cez mŕtvoly, nikomu neuhnú. To všetci vieme. Ale nie je  všetko zlé. Napríklad dosť sa u nás číta. My plačeme, že sa nečíta, ale nie je to tak. Číta sa na internete, počúva sa. Ja som napríklad načítal na CD svoju knižku a tá audioknižka sa celkom slušne predáva, lebo mladí ľudia ju počúvajú v autách. A pozor! Dnes už chodíme do Viedne na výstavy a platíme za ne pekné peniaze, putujeme po svete a slovenčinu počuť aj tam, kde sa voľakedy "jenom mluvilo do otevřené konzervy". Stúpame a nezastaví nás žiadna partia, ktorú si vždy zle - aj keď absolútne demokraticky - zvolíme. Veď kde nič nie je, ani smrť neberie. My aj chápeme, že múdri a schopní sa uživia lepšie hocikde inde než v politike. A politici vedia, že vieme, a robia všetko pre to, aby nám ukázali celý arzenál svojej blbosti. A predsa som rád, že  aspoň hovoria po slovensky a nie po rusky či po čínsky. Radujme sa z dostupných malých radostí a možno niekedy prídu aj veľké, a keď "né", tak si prečítame Malkáča a zistíme, že dobre už bolo. Len som zabudol kedy.

Ľubo Dobrovoda
Narodil sa 22. septembra 1962 v Bratislave. Vďaka rodinným peripetiám, o ktorých rád píše, vyrastal v Čechách. Po šestnástich rokoch sa vrátil na Slovensko, aby sa tu usadil. Napísal knihy Ja, malkáč a Ja, veľkáč. Stal sa miláčikom čitateľského publika.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu