Jar v Paríži: od stredy do piatka

Paríž totiž vzbudzuje všeobecný cit a pocit šťastia. Rada nemeckého spisovateľa Alfreda Kerra je síce hlboko z minulého storočia, no platí stále. Paríž je nádherný najmä na jar.

Aj keby bol človek v Paríži stokrát, vždy v ňom nájde čosi nové. Paríž má veľa tvárí: je mestom lásky a zamilovaných, mestom belle epoque aj modernej architektúry, bohémov aj povaľačov, obetí módy aj gurmánov.

"Je jednoducho nádherné byť v Paríži od stredy do piatka," tvrdí Kerr a nedá sa inak, len mu dať za pravdu. Keď v prvú jarnú stredu kvitnú v meste magnólie a narcisy, namiesto múzeí lákajú skôr brehy Seiny. Popri rieke sa dá prísť až na nový parížsky východ, do parku Bercy. Je to celkom iná zelená plocha ako Tuillerijské záhrady pri Louvri. Namiesto dôchodcov hrajúcich petang tu okolo monštruóznej stavby športového paláca skejtujú parížski mládežníci. Pod zrezanou pyramídou porastenou trávou sa skrýva Palais Omnisports – prispôsobený na 24 športov a veľké rockové koncerty.

Vo štvrti Bercy akoby všetko muselo byť gigantické – nielen športový palác, ale aj Národná knižnica na druhom brehu Seiny. Štyri stometrové rohové veže majú pripomínať otvorené knihy. Francúzi však dielo mladého architekta Dominiqua Perraulta posmešne nazývajú TGB, Tres Grande Bibliotheque, čiže veľmi veľká knižnica. TGB mala poskytnúť miesto pre dvanásť miliónov zväzkov kníh, ku ktorým každý rok pribudne ďalších 80-tisíc titulov. Denne prichádzajúcu masu papiera má ovládať moderný, no často štrajkujúci počítačový program. Ako inak, veď štrajky k Francúzom predsa patria.

Promenáda vedie cez dom
Medzi monumentmi však človek nevydrží dlho. Príjemnejšie je vrátiť sa po zvlnenom moste, ktorý nesie meno slávnej Simone de Beauvoirovej, znovu do parku Bercy. A odtiaľ: smer Promenade Plantée, ktorá vedie po bývalom železničnom viadukte z roku 1855 porastenom bujným rastlinstvom. Viadukt vedie pozdĺž Avenue Daumesnil a umožňuje pekný výhľad, pretože je zhruba vo výške tretieho poschodia. Je porastený brečtanom a inou zeleňou, z ktorej vystrkujú hlavičky žlté narcisy a najrôznejšie jarné kvety. Neskôr pribudnú pergoly a vodná nádrž. Pomedzi zeleň vedie cestička pre peších, raz dokonca cez dom rozdelený na dve polovice!

Prechádzka v zeleni pôsobí ako balzam na dušu, ale stojí za to zísť niektorými zo schodov dole. V oblúkoch viaduktu sú totiž ateliéry umelcov – dizajnérov, architektov, zlatníkov či maliarov nábytku. Mladá šperkárka bez problémov prejde do angličtiny a otvára zásuvky s nápaditými náušnicami a brošňami. Krásne sú všetky. Vedľa je obchodík s originálnymi šatami v šialených farebných kombináciách. Na Slovensku by v nich človek okamžite vyrážal okoloidúcim dych, ale Francúzi a Francúzky majú vkus a aj výstredné kombinácie nosia s celkom samozrejmou noblesou. Viadukt končí pri Opere v Bastille, keď si už človek z dlhej prechádzky pomaly necíti nohy.

Kto si chce Paríž užiť, zabudne na boľavý chrbát či nohy. Vo štvrtok je čas na niektoré z vyše stovky tunajších múzeí. Tentoraz nepôjdeme do Louvru ani Musée d´Orsay, obídeme múzeá stredoveku, Picassa či Rodina, chcelo by to čosi iné.

Keď učiteľka v múzeu tancuje
Musée du Quai Branly – aha, to je tá zvláštna stavba, z ktorej vytŕčajú obrovské farebné škatule! Minulé roky sme ju minuli, nevediac, že práve táto pozoruhodná budova skrýva úžasné mimoeurópske umenie. Rôzne veľké farebné "škatule" sú vitríny na exponáty typu indiánske totemy v skutočnej veľkosti. Oplatí sa kúpiť si novší bedeker, pretože staršie toto múzeum z roku 2006 nezmieňujú.

Černošský strážnik sa pri prosbe, aby hovoril po anglicky, pozrie na kolegu a obaja prepuknú do smiechu. Keď sa dosmejú, strážnik výrazne artikulujúc anglicky zopakuje: open your bag, please (Otvorte tašku.) Ach, aj predtým hovoril po anglicky, len jeho reč znela na nerozoznanie od francúzštiny. A to som si po rovnakom faux pas z minulého roku v inom múzeu hovorila, že nastražím uši a viac sa mi to nestane. Tento strážnik sa však neurazí a po žartovnej otázke, či do múzea neprinášam nôž, môžeme ísť ďalej.

Branly múzeum je rozdelené na sekciu Afriky, Ameriky, Ázie, Austrálie a Oceánie. Hneď pri vchode do africkej časti narazíme na skupinku škôlkarov s černošskou učiteľkou v zlatom turbane. Ó, aké štýlové. Keď v juhoamerickej časti stretneme prvákov s učiteľkou vo farebných indiánskych šatách a vrkočoch, pochopíme, že to nebude náhoda. O pár sekúnd sa učiteľka - Indiánka pustí do spevu a tanca, deti sú nadšené a spievajú s ňou.

Celkom dobrá výučba. Keď v austrálskej časti objavíme asi trinásťročných školákov, ako hľadajú exponáty podľa obrázkov vo svojich zošitoch, ticho im závidíme. Takto sa učiť zemepis je celkom iná zábava, ako písať si v škole nudné poznámky o tom, ktorá krajina pestuje kukuricu a kde sú náleziská ropy. Tu človek vidí veci od strašidelných indiánskych masiek cez rachotiace čínske tieňové divadlo až po eskimácky pršiplášť z rybích čriev.

Skupiny školákov s pestrofarebnými papierovými doskami v Paríži stretávame na každom zaujímavejšom mieste, či je ráno alebo poobede. Aj o pol štvrtej pred fontánou vo Versailles vidíme hlásiace sa deti. Zdá sa, že ich tento spôsob učenia baví. Ktovie, aké pikošky im učiteľka rozpráva o Márii Antoinette. Žeby o tom, ako si pri letohrádku Petit Trianon dala postaviť imitovanú dedinu Hameau s mliekarňou a mlynom a hrala sa na dojičku?

Ctitelia umenia
V parížskych múzeách si celkovo možno všimnúť veľa vtipného. Kam by ste umiestnili výstavu nazvanú Titani? Parížania ju samozrejme dali do Petit palais - Malého paláca. Hneď oproti stojí Grand palais. Veľký palác práve vystavuje výber z tvorby známeho fotografa Helmuta Newtona. Rodák z Berlína sa preslávil fotografiami módy pre Elle či Vogue, fotografoval osobnosti ako Liz Taylorová, Catherine Deneuvová, Salvador Dalí, Andy Warhol či Helmut Kohl. Čo však návštevníkov výstavy lákalo najviac, boli ženské akty.

Najmä fotografie štyroch oblečených modeliek s názvom Sie kommen. Dressed (Prichádzajú. Oblečené) a hneď vedľa tie isté štyri ženy v rovnakých pózach, ale celkom bez šiat, len v lodičkách – Sie kommen. Naked (Prichádzajú. Nahé). Ich pózu okopíroval aj istý návštevník, ktorého pred fotografiami nahých modeliek odfotila jeho partnerka. A iný návštevník nadšene poznamenal: Nie je to skvelé? Človek sa beztrestne pozerá na nahé ženy, vyzerá ako znalec umenia a ešte ho pritom fotí aj manželka!
Nuž áno, v Paríži je to možné. Veď Paríž je predsa mestom lásky a citov.

Text a foto: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy