V Carltone stretol prezidentov i živého diviaka

O návšteve iránskeho šacha Rezá Pahlávího i o tom, ako do Carltonu kedysi vbehol živý diviak. Ďurajka totiž ako prevádzkar začínal v 70. rokoch v chýrnom Carltone a v revolučnom roku 1989 otváral  Forum, ktorý sa rýchlo zaradil medzi hotelovú špičku. Momentálne šéfuje botelu Marina.

Carlton považuje Ďurajka za jedinečný hotel, kde zamestnanci mali skvelé vzťahy a boli ako jedna veľká rodina. Práve vtedy podľa neho všetko funguje tak, ako má. "V Carltone sme sa zišli ľudia zo starej školy, panoval tam rodinný duch a pohoda, jeden druhému sme si pomáhali. Koncom 70. rokov sme v hoteli mávali aj tridsať promócií v jeden deň, vo všetkých častiach hotela sa podávali slávnostné obedy. Bol som síce prevádzkar, ale aj ja som sa prezliekol a čistil zemiaky," rozpráva Ďurajka.

Do jedného z najstarších hotelov v strednej Európe radi chodili nielen slávni herci a iné známe osobnosti od Juraja Kukuru až po Karla Gotta a najrôznejších svetových politikov, ale aj celkom obyčajní ľudia. Okrem rodinnej atmosféry ich lákala aj výborná kuchyňa. "Denne sme varili dva kotle gulášu, podávali sme fantastický rostbeef, krkovičku, pľúcka na smotane, ale aj jednoduché jedlá ako plnenú papriku. Navyše za ceny, ktoré si mohli ľudia dovoliť."

Sviečková pre Konžanov
Keď Ďurajka opisuje pagáčiky či zapekanú zmrzlinu Surprise polievanú koňakom, človeku sa až zbiehajú slinky. To však už rozbehnutý Ďurajka rozpráva o tom, ako každú stredu pred hotelom vítal nový turnus českých rekreantov. Aj po vyše tridsiatich rokoch okamžite odrecituje svoje vtedajšie privítanie: "Milí rekreanti, dovoľte mi, aby som vás privítal v hoteli Carlton. Dúfame, že budete s našimi ubytovacími a stravovacími službami spokojní, prajeme vám, aby ste strávili v našom meste a hoteli pekné chvíle a načerpali nových síl do vašej práce. Zatlieskali mi, vypili pohárik na privítanie a šli sa ubytovať."

Od rekreantov sa v mihu dostane k ďalšiemu vernému hosťovi - Karlovi Gottovi. Raz bol síce ubytovaný v konkurenčnom hoteli Devín, ale už o dve hodiny sa vrátil do Carltonu. Zlatý slávik vraj pre hluk z neďaleko premávajúcich električiek nemohol zaspať a chcel bývať radšej v tichšom Carltone. Potvrdzuje sa tak pravidlo, že hotel boduje najmä dobrou polohou a výbornou kuchyňou. A Ďurajka ďalej menuje známych hostí: Miroslav Horníček, skupina Black Sabbath, Gabriela Sabatini či Martina Navrátilová. Česká tenistka so sebou mala psíka, ktorému v kuchyni pripravovali kuracie mäsko na prírodno...

"U nás sa zišli všetci, od hercov, cez športovcov až po politikov. A viete, čo som zistil? Všetci sú to ľudia ako my. Len tí, čo majú viacej peňazí, sú trochu fajnovejší," tvrdí Ďurajka. Vzápätí si spomenie, ako dostal do daru pero od nemeckého prezidenta Richarda von Weizsäckera, od iných vďačných návštevníkov kravaty a všetko možné.

Nuž, niektorí hostia vedeli dobré služby oceniť. A hotelier telom i dušou Ďurajka si zasa vždy vedel poradiť. V čase, keď bola sviečková či bravčová panenka nedostatkovým tovarom, vedel, kde ju získať pod zámienkou, že v Carltone bude ubytovaná delegácia z Konga či inej vzdialenej republiky.

Carltonský diviak
Azda najkrajšia z Ďurajkových spomienok je príhoda o diviakovi z konca 70. rokov: "Práve som sa vracal z hokeja do Carlton haly, keď na mňa starý pán Sarvaš, čašník, kričí: pán tajomník – tak nám prevádzkarom vtedy hovorili – pán tajomník, diviak! A ja naňho: čo ste sa zbláznili? Aký diviak? V tej minúte však stál proti mne naozaj originál čierny diviak, vybehol z uličky, bežal za mnou k šatni a potom vybehol von cez sklené dvere, na námestie a bežal hore na Štefánikovu ulicu smerom k stanici až do tunela, kde ho zrazil vlak. Vtedy totiž Taliani chodievali na poľovačky, zaparkovali pri Rybárskom cechu pri Dunaji, na korbe auta mali skoleného diviaka. Lenže diviak bol len omráčený, po čase sa prebral a bežal po nábreží až ku Carltonu, vbehol cez kuchyňu až do Carlton kaviarne. Hostia vyskakovali na kreslá, diviak vybehol pod stôl, nadvihol ho na chrbte a bežal ďalej, k starej pani štamgastke, ktorá si ho nevšimla - nabral ju klom do nohy. To bola vtedy šou, písali o tom aj noviny," dokonale si pamätá Ďurajka.

A pamätá si všeličo iné – ako v Carltone oslavoval svoju osemdesiatku starý doktor Kohlmann z Viedne, ktorý si do hotela doniesol aj exotické ovocie - liči, hurmikaky a kivi. Ako zháňali pre židovského rabína posteľ, kde ešte nikto nespal. Dodnes spomína na atmosféru v hoteli, keď Československo hralo hokej s Rusmi... "Carlton lákal dobrou kuchyňou, ale hlavne pohodou, ktorá z celého hotela vyžarovala - bolo tam cítiť kus histórie a dobrého hotelierstva. Veď kedysi to bol najlepší hotel v strednej Európe," hovorí.

Kde sú dobrí čašníci?
Podľa Ďurajka je hotelierstvo krásna robota, na ktorej je najťažšie získať dobrých ľudí. "Tí najlepší totiž pracujú v zahraničí, v Nemecku, Rakúsku, na výletných lodiach a všelikde po svete, treba ich zaplatiť, len z tringeltov sa vyžiť nedá. Čašník musí voňať, byť oholený, úctivý, ovládať cudzie jazyky a všetko možné - a dnes má robiť za 500 eur? Veď to je smiešne. A dôležitý je aj kuchár, pamätám si, že šéfkuchár vždy mával taký plat ako generálny riaditeľ. Lebo kuchyňa musí fungovať stopercentne. Hosť sa vyspí, či je posteľ tvrdá alebo mäkká, ale dôležitejšie než luxus je jedlo, čo dostane hosť na tanier."

Po rokoch v Carltone a Forume odišiel Štefan Ďurajka šéfovať na loď. "Botel je malý, skoro rodinný podnik. Oproti veľkým hotelom je to čosi celkom iné, veď samotné ubytovanie na vode je výnimočné. Loď má svoje kúzlo, a keď má navyše indickú reštauráciu a živú klavírnu hudbu, ako tá naša, je to jednoducho romantika. Ale to už je celkom iná kapitola ako Carlton," uzatvára Ďurajka.

Text: Katarína Sedláková pre magazín Pravdy
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu