Horúce chvíle v hoteloch: Prepadli nás piráti

Napospas noci

Stalo sa to už veľmi dávno, ešte v minulom storočí, v hoteli v Michalovciach. Spala som s kamarátkou v izbe na konci dlhej chodby. Zrazu nás zobudil buchot. Niekto išiel vylomiť dvere na vedľajšej izbe a hrozne nadával. Búchal a kopal. Báli sme sa a telefonovali na recepciu. Nikto však nedvíhal. Volali sme asi dvadsaťkrát a nič. Cítili sme sa zúfalo. Na chodbe hotela pokračovalo rodeo, ale nikto si to nevšímal. Násilník lomcoval dverami, škaredo nadával, zúril. Triasli sme sa strachom a pocitom bezradnosti. Trvalo to možno aj hodinu. Ráno sme sa sťažovali, že sme sa nemohli dovolať na recepciu, ale personál tvrdil, že to nie je možné. Dodnes si myslím, že zamestnanci hotela spali, ak tam vôbec boli. Možno nechali hostí napospas noci samotných. Je to ten najstrašnejší pocit, keď v hoteli potrebujete pomoc a na recepcii sa nikto nehlási. Je to, ako keď kapitán opustí loď. Už sme len čakali, kedy začne zúrivec vylamovať aj naše dvere a my ho budeme musieť asi zabiť. Našťastie, kohút zakikiríkal a prišlo ráno. Temné sily zmizli a my sme zostali nevinné.
Jarmila

Sobačka, postrach pláže
Cestovali sme do Bulharska k moru a nechceli sme sa rozlúčiť s naším psíkom, ktorý mal asi rok. Bol to boxer a bol veľmi živý. Pýtali sme sa telefonicky, či môžeme do hotela priviezť aj psíka. Rozhovor sa viedol v ruštine, takže sme použili slovo "sobačka“. Keďže toto slovo je zdrobnenina, asi si Bulhari predstavili malého gaučového psíka. Keď sme sa dostavili s naším veľkým temperamentným  psom, zostal personál hotela ako obarený. Tak toto je tá "sobačka"? čítali sme v ich očiach. Ku cti im slúži, že sa snažili prekvapenie zakryť. Srdečne nás uvítali a vydali nám kľúč od izby. Z nášho psíka sa stal síce postrach pláže, ale zároveň aj miláčik všetkých rekreantov. Zabával hotelových hostí kúskami vo vode a behom cez deky a ležadlá. Hoci stváral strašné veci, získal si  sympatie. Na dovolenke dokonca pribral, lebo ho všetci kŕmili dobrotami a hladkali.
Milan

Ako v Snehulienkinej truhle
Kto dnes chodí po svete, dostane sa často do takých hotelov, kde ho všeličo prekvapí. Lampy, voda, televízor - všetko sa zapína akoby mávnutím čarovného prútika. Časté sú aj vizuálne prekvapenia – pekný dizajn, dekorácie. V jednom tatranskom hoteli ma prekvapili dve veci a obe sa týkali záchoda: WC bolo umiestnené v luxusnej kúpeľni, ale bolo od nej oddelené sklenými stenami. Človek sa tam cítil ako v Snehulienkinej truhle a mohol sa tešiť z výhľadu. Hneď vedľa na stene bol pripevnený telefón, aby bol po ruke, keby niekto volal z recepcie a hosť práve sedel na záchode. V správnom hoteli sa myslí naozaj na všetko. 
Ivana

Devušky či babušky
Zaujímavý jav bol typický pre staré ruské, presnejšie sovietske, hotely. Na každom poschodí sedela dežurnaja - službukonajúca. Hovorilo sa jej aj "devuška", ale skôr išlo o staršie babky, aby mladice zbytočne nevzrušovali hostí. Dežurné z kútika chodby dávali pozor na svoje poschodie, sedeli za stolíkom a mali prehľad o pohybe hostí - či sa niekto nezatúlal do inej izby a podobne. Občas tajne obchodovali s "kalgotkami" - pančucháčmi, obľúbeným artiklom z Československa, alebo kozmetikou. Niekde nalievali zo samovaru "kipjatok" – horúcu vodu na čaj alebo kávu. Hlavne však o všetkom vedeli. A asi si to nenechávali len pre seba.
Anton

Spláchnutí piráti
Absolvovali sme rekreačnú plavbu popri pobreží Somálska na lodi Melody. Bol to vlastne luxusný plávajúci hotel - čiže žiadne úzke kajuty, ale pekné izby s pohodlným nábytkom. Na lodi bolo 523 kabín a 530 členov personálu. Vzorne sa o nás, asi 1 064 hostí, starali. Každý deň nám prezliekali posteľnú bielizeň, menili uteráky, cítili sme ich pozornosť na každom kroku. Taký luxus, ako v tomto plávajúcom hoteli, som inde nezažila. Každá izba mala svoju kúpeľňu a záchod, mali sme k dispozícii päť bazénov, bolo tam kino, obchody, promenáda, divadlo, jedálne, bary, slovom - rozmaznávali nás. Jedného dňa, presnejšie večer, sa nás však zmocnila panika. Ležali sme s mužom už v posteli, keď sa ozvalo z miestneho rozhlasu hlásenie - vyzývali nás, aby sme zhasli svetlo, zachovali pokoj a neopúšťali kajuty. Veľmi som sa bála, ale môj muž sa našťastie vôbec nebál, a to ma trocha upokojovalo. Dozvedeli sme sa, že našu loď prepadli ozbrojení piráti. Boli to šestnásť- až sedemnásťroční somálski chlapci, ktorí sa vedeli šplhať po stene lodí ako opičky. Chceli obsadiť loď a my sme sa mali stať ich rukojemníkmi. Na lodi však bola ochranka, ktorá si ich zavčasu všimla a viedla protiútok. Vodný prúd z hadíc votrelcov doslova zmyl do vody. Na druhý deň ráno sme išli vystrašení a neistí na raňajky - čo sa bude diať? - ale náš plávajúci hotel fungoval ďalej bez problémov. Oceňovala som, ako sa posádka lode a personál zachovali - pokojne, bez hystérie nás ochránili aj uchránili. Aj s takouto situáciou sa dokázali vyrovnať na vysokej profesionálnej úrovni, bez paniky. Hostia síce pocítili trocha strachu a napätia, ale ani na moment nepocítili, že by personál hotela stratil hlavu.
Zuzana

Text: -hd- pre magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK