Príbeh: Ťažká voľba v živote ženy

 

Už od útleho detstva mi bol najbližšou osobou na svete môj brat Peter. Medzi nami je rozdiel necelé dva roky, no i napriek tomu sa ma vždy snažil ochraňovať. Navštevovali sme rovnakú základnú i strednú školu. Vôbec nám neprekážalo, že v rodičovskom byte obývame jednu izbu. Nepoznám veľa podobných súrodencov, no my sme sa ozaj nikdy výrazne nepohádali, nenadávali si a nepobili sa. 

 

Môj brat mi vždy dokonale kompenzoval kamarátky. Samozrejme, mala som spolužiačky aj susedky, s ktorými sme sem – tam zašli na kávu, no nikdy nešlo city hlboké, aké prechovávate napríklad k rodine.

 

Po skončení strednej školy odišiel Peter študovať na Univerzitu do Prahy a ja som si robila nadstavbu v rodnom meste. Napriek diaľke, ktorá nás delila, sme sa vídali pomerne často. Brat chodieval každé dva týždne domov, navyše sme si denne telefonovali. Onedlho som spoznala svojho terajšieho manžela a takmer v rovnakom čase si svoju lásku našiel i Peter. Kristína bola ozaj milá a ihneď mi padla do oka. Po skončení „výšky“ sa Peter vrátil na Slovensko a Kika, na moju veľkú radosť, prišla spolu s ním. Veľmi sme sa zblížili. Zrazu som získala najlepšiu kamarátku ... takú, o akej som ani nesnila. 

 

Moja švagriná je výnimočná. Pripravená kedykoľvek pomôcť, vypočuť si ma. Bola mi veľkou oporou v čase vážneho ochorenia môjho manžela, pomáhala mi i po narodení dcérky a vždy sa smiala, že ide o predprípravu na vlastné rodičovské povinnosti. 

 

Tie krátko na to skutočne nastali. Pred štyrmi rokmi sa Petrovi a Kristíne narodil nádherný chlapček. Ani materstvo nás nerozdelilo. Minimálne raz do týždňa sme si našli chvíľku, aby sme pri čaji predebatovali udalosti uplynulých dní, vymenili si mamičkovské rady a poohovárali našich chlapov. Pri jednom z podobných rozhovorov sa mi Kika zverila so svojimi obavami. „Peter má určite milenku. Správa sa zvláštne, cítim to,“ povedala stroho. Pri najbližšej príležitosti som sa na to brata opýtala. Jeho úprimnosť ma ozaj šokovala. Kika sa nemýlila. Petra celkom pobláznila mladšia kolegyňa a budúcnosť plánoval výlučne po jej boku. Nemala som síl zdeliť to svojej najlepšej kamarátke. Vlastne, ani nebolo treba. Peter sa zachoval pomerne čestne a spravil to sám hneď na druhý deň. Zbalil si kufre, všetky spomienky a odišiel.

 

 

Kristína sa takmer zrútila. Ostala sama s malým dieťaťom a bytom takmer bezprostredne po kolaudácii. Považovala som za pochopiteľné, že v ťažkých chvíľach stojím pri nej. A tak je tomu doteraz. Dochádzajú mi však sily.

 

Ukrivdená švagriná, ktorej hnev chápem, sa začína meniť na hysterickú harpiu. Naše, kedysi živé a vtipné stretnutia, sa zmenili na sériu nadávok, obvinení a rečníckych otázok, prečo práve ona. A ja už nevládzem. Niekoľko mesiacov som bola mantinel, ktorý znášal jej neustále osočovanie, radila som, ako zvládnuť neľahkú situáciu, snažila sa vrátiť Kristíne chuť do života. Zbytočne. Čoraz častejšie ma dokonca obviňuje, že som na Petrovej strane a ak ju mám vraj rada, prestanem sa s ním stýkať. Na podobné ultimáta nie som pripravená. Peter je môj brat a hoci nie som nadšená z toho, čo svojej rodine urobil, neodsudzujem to. Aj on má právo byť šťastný.

 

Ani moja trpezlivosť nie je bezodná. Viem, že čoskoro nadíde okamih, kedy sa budem musieť radikálne rozhodnúť. Väčšina z vás si istotne pomyslí: „Aké rozmýšľanie? Rodina je predsa rodina.“ No také ľahké to nie je. Môj brat má novú, perspektívnu známosť. Je to milé dievča, ktoré som mala možnosť spoznať a podobný názor zastávajú i moji rodičia. Ako párik sú súčasťou všetkých rodinných osláv, brat lieta v oblakoch a až na súdne doťahovačky s čoskoro bývalou ženou, žiari spokojnosťou. Kristína túto životnú situáciu nezvláda a mne spomienky na spoločne prežité chvíle v kombinácii s empatiou nedovolia nechať ju samú. Niečo ale robiť musím, v opačnom prípade sa čoskoro zbláznim.  Zažil niekto z vás čosi podobné?

 

Čitateľka Stanka