Príbeh: Som závislá na partnerovom mobile

S Martinom sa poznáme zhruba tri roky, z toho dva žijeme pod jednou strechou. Sme párik ako každý iný, máme svoje záujmy, svetlejšie, ale i tienistejšie chvíľky. Spája nás množstvo spoločných koníčkov, známych, obaja pracujeme v rovnakom odvetví, naše rodiny sa stýkajú ... no čo viac si priať? Azda len utíšiť ten jeho prekliaty mobil.

 

Začalo to asi pred mesiacom. Pekný romantický večer pri dobrom filme, my dvaja, fľaša vínka a asi po dvoch hodinách takto strávenej pohody permanentne pípajúci mobil. Po troch sms-kách som sa nezdržala a na Martina vybafla, čo také dôležité práve teraz rieši. Po chvíľke mlčania utrúsil, že kamarát má problém s počítačom a tak sa mu snaží pomôcť. Na moju otázku, či by nebol v tomto prípade telefonát efektívnejším spôsobom riešenia komplikácií, neodpovedal. 

 

Začínam si myslieť, že Martin je s tým mobilom zrastený. Berie si ho so sebou na záchod, do kúpeľne, so smeťami a nabíja si ho výlučne v aute. K tomu si pridajte každé tri mesiace nový kus, pretože ako tvrdí: „Rád skúšam produkty od rôznych výrobcov.“ 

 

V poslednej dobe sa v našej domácnosti ustálilo zhruba šesť sms v jeho mobile za večer, čo sa mi zdá trošku prehnané. Aj som sa ho v položarte opýtala, či mu vypisuje milenka, no len zaštebotal, že má mňa, lásku svojho života, tak na čo by to robil. Moje podozrenie napriek tomu pretrváva.

 

Naozaj si myslím, že má bokovku. Ten jeho priblblý výraz, keď odpisuje na správu, ma privádza do zúrivosti. Neverím mu ani slovo, som presvedčená o tom, že ma podvádza. Okrem správ žiadne iné podozrenie nemám. Správa sa stále rovnako, aj bezo mňa chodí von prakticky s tou istou frekvenciou ako predtým a takmer sa nehádame.  

 

Vraví sa, že ak to spravíte raz, ste v háji. Na moju osobu to sedí dokonale. Odvtedy prezeranie partnerovho mobilu neviem zastaviť. A viete čo je najhoršie? Že tam nikdy nič nenájdem. On si totiž zakaždým všetko dôkladne vymaže. Došlé i odoslané správy, prijaté i uskutočnené hovory. To ma v mojom podozrení ešte väčšmi utvrdzuje. 

 

Nedávno, keď bol Martin v sprche a jeho telefón ostal ležať na posteli, som si dala námahu a prešla mu podrobne zoznam kontaktov. Boli tam mená kolegov, spoločných kamarátok, kamarátov z futbalu, ale i niekoľko ženských mien, ktoré mi nič nehovorili. Ja viem, že môže ísť o spolužiačky z jazykovky, meno zubárky alebo poisťovacej agentky, no tajne som dúfala, že budem poznať každé meno, bez nežiaducich „votrelcov“.  

 

Od tej doby nevynechám príležitosť, aby som si do Martina nerypla. Najradšej by som mu o svojich pochybnostiach povedala, no za snorenie by sa určite hneval. Na druhej strane, nemal by byť každý vzťah založený na úprimnosti? Papierik s telefónnymi číslami neznámych žien nosím neustále pri sebe a chcem im zavolať. Byť v neistote je podľa môjho názoru horšie, než pozrieť sa pravde do očí. Čo by ste robili vy?