Žiarlite? Asi ste si niekde zabudli sebavedomie

Ja viem. Polovica z vás teraz ľahostajne zakrúti hlavou, že nie, takéto správanie nepoznáte. Ak to myslíte úprimne, buďte rady, že ste uchránené od takéhoto trápenia. Žiarlivosť rozkladá človeka, ako hrdza železo. Niekoho v momente, v inom to potichu tlie. Ale teplo má vychádzať z lásky, tá vás má hriať, nie žiarlivosť. Tá nehreje, ale páli. A klišé, že kto nežiarli, nemiluje... Fakt by som rada spoznala človeka, ktorý ho vypustil z úst. Možno ani netušil, ako ním upokojí milióny ľudí, ktorí si zamrmlú tie slová vždy, keď majú pocit, že sa im to vymyká z rúk. Ale veľa pravdy na tom asi nebude, pretože žiarlivosť nemá nič spoločné s láskou a s tým druhým, ale s človekom samotným. 

Všimnite si, že aj ľudia, ktorí nie sú zamilovaní až po uši, žiarlia. Ľudia, ktorí majú toho druhého len celkom radi, sú s ním, aby neboli sami, aby  mali s kým ísť občas do kina, na večeru alebo do postele, aj takí žiarlia. To nedáva potom zmysel, pretože keď im nevadí, že o neho prídu, lebo je všade navôkol plno podobných kamošo-lásiek, čoho sa potom boja? Veď to. Neboja sa, že o neho prídu, ale že pred nimi uprednostní niekoho iného. A teda že oni prehrajú. Klesnú o stupienok nižšie. Dá sa im takto na vedomie, že je tu od nich niekto krajší, príjemnejší, schopnejší... Lepší. Ak sa podvedome bojíte práve tohto scenáru, žiarlivosť asi poznáte. Nehovoríme tu o opodstatnenej žiarlivosti, ktorá pramení zo zlých skúseností. Taká sa dá pochopiť. Keď ale žiarlite bezdôvodne a fantázia vám beží na plné obrátky...

Taká decentná žiarlivosť je v pohode. Tomu druhému môže akurát tak lichotiť, že si ho chránite a trošku sa o váš vzťah bojíte. Žiarlivosť, o ktorej je tu reč, silno spaľujúca, ktorá blokuje časť v mozgu riadiacu zdravé konanie, tá, ktorá vám nedovolí robiť si svoju prácu a odlákava myšlienky stále k tým istým vyfabulovaným výjavom, taká žiarlivosť je ako kyselina. Nielen pre vás, ale i pre váš vzťah. Raz pretečie a rozleptá všetko, na čom vám tak záleží. Zbavte sa jej teda či už sama, alebo s pomocou psychológa. Patologická žiarlivosť sa dokonca lieči na psychiatrii, no výsledky bývajú málokedy uspokojivé a hlavne trvalé. Takýmto hororovým stupňom, hádam, netrpíte. I pri tom slabšom však niekde vo vás musí byť pravdepodobne blok, ktorý musí preč. Prečo si neveríte? Pripadáte si škaredá? Hlúpa? Vysmieval sa vám niekto v detstve? Myslíte si, že frajer sa s vami nudí? Že ho v posteli dostatočne nevzrušujete? A že všetko toto vyrieši tak, že si nájde inú? To sú všetko ale vaše problémy, prečo nimi trestáte jeho?

Je jedno, či mu robíte každý druhý deň hysterické scény, kontrolujete mobil a pri prechádzke mestom pohľadom varujete všetky ženy naokolo, alebo či len v tichosti prehĺtate podozrenia a strach. Skôr či neskôr to s vami dotyčný zabalí, pretože nikto normálny nechce žiť v takom ovzduší. Ak si naozaj pripadáte v niektorom bode menejcenná, zamakajte na sebe do tej miery, že na seba zmeníte názor. Preberte sa a uvedomte si, že ženy majú obrovskú moc. Tie pekné, aj tie škaredé. Pretože dôležité je, čo si o sebe myslíte vy sama. To je druhé klišé v tomto článku, ale pravdivé ako máločo. Mám kamošku, ktorú jej frajeri vždy až fanaticky milujú. Oni žiarlia na ňu, pritom mala vždy výstavné kusy, u ktorých by sa podvodu mala obávala skôr ona. Keď som sa jej pri tom poslednom pýtala, či sa nebojí, že si nájde nejakú inú, lepšiu, nechápavo sa na mňa pozrela. „Ale veď žiadna nie je lepšia ako ja“. 

Tá veta mi rezonuje v hlave dodnes. Od nej nebola žiadna lepšia a preto ju ani nehľadali. A pritom má čudný nos, úzke pery a keď kričí, reže vás z toho mozog. Napriek tomu nežiarli a nič ju nepáli.